14. zastavenie - Ježiša pochovávajú

ROHOVCE - nevinný vinník.

Rohovce sú kostolík, ku ktorému ma viažu obrovské výčitky. Stal sa totiž obeťou skutočností, na ktorých nenesie žiadnu vinu, ale na základe nich sa pre nás stal symbolom zmarených a nepodarených výletov.

Zhodou okolností, neskúsenosti, štipky vlastnej ľahkovážnosti a kadečoho iného sme v tejto dedinke uviazli v takých podmienkach, že riešenie tejto nepríjemnej situácie zatienilo akékoľvek dojmy z neho samotného. Často si opakujem, že mu odpúšťam a potom si so znechutením uvedomím, že moja blahosklonnosť nie je vôbec na mieste. On mi predsa nič nedlhuje.

Keď som bola malá (a vlastne ešte i dnes) som si rada zapisovala výroky, ktoré ma nejakým spôsobom oslovili. V pamäti mi zakotvili dva citáty, ktoré spolu istým spôsobom súvisia. Prvý bol - „Odpustiť, neznamená zabudnúť.“ A druhý - „Priateľstvo je zlatá niť. Keď ju roztrhneš, dá sa síce zviazať, ale uzol zostane“. Možno si ich niekto tiež pamätá z pamätníčkov, do ktorých sme si maľovali na pamiatku a dievčatá radi pridávali zopár múdrych slov pre budúcnosť.

Neviem prečo som si zapamätala práve tieto citáty, ale možno preto, že ich spája niečo veľmi krehké, ale veľmi dôležité pre život. Dôvera.

Ak aj niečo hlboko pochováme vo svojom vnútri, úplne zabudnuté to nebude nikdy. Naštrbené vzťahy sa už nikdy úplne nezacelia. Drobné poranenia sa niekedy hoja najdlhšie. Opakované, nesplnené sľuby. Z nášho pohľadu maličkosti, z pohľadu milovanej osoby opakovaná zrada dôvery. Cintorín pochovaných predsavzatí a nádeje. Nerozširujme ho zbytočne.

Ja tiež skúsim pochovať svoju nevraživosť voči dedinke a kostolíku, ktoré si vyslúžili svoju povesť úplne bez vlastného pričinenia (aj keď o istých jej obyvateľov by sa to tak trochu tvrdiť aj mohlo :). Aj keď sa mi to podarí, tak hrobček, ktorý mi bude pripomínať vlastnú tvrdohlavosť, už ostane navždy.

Prosím, aby som za sebou zanechávala čoraz menej pamätníkov vlastných zlyhaní...