10. zastavenie - Ježišovi zvliekajú šaty

ŠEBASTOVCE – zahanbený proti svojej vôli.

Keby som sa nehanbila, tak úprimne priznám, že pri prvom pohľade na kostolík v Šebastovciach som nevedela, či sa skôr smiať alebo plakať. Ako dieťa som sa rada hrávala s drevenými hračkami rozdelenými na viac častí, ktoré sa dali pospájať magnetmi. Mne sa veľmi rýchlo zunoval ich pôvodný účel, čiže pospájať zvieratko do správneho tvaru, ale rýchlo som prišla na to, že je zábavnejšie vytvárať prapodivné tvory.

Pohľad na tento kostolík mi pripomenul moje vtedajšie inovatívne diela. Akoby ste tiež náhodne a hlavne násilne pozliepali dohromady dve úplne odlišné stavby. Akceptujem moderne riešené stavby kostolov, aj keď ma nenapĺňajú nadšením a obdivom, a keď si niekto postaví kostol na nerozoznanie od skleníku, je to jeho voľba. Ale prečo takto ponížiť kostol, ktorého samotný vek by už mohol byť dostatočným dôvodom na premyslenejšie a úctivejšie riešenie. Z jednej časti dôstojný stredoveký kostol, z druhej čosi, čo nápadne pripomínalo polikliniku u nás na sídlisku. Chudák kostolík.

Dospelí učia deti, že nie je správne posmievať sa druhým za ich odlišnosť, poukazovať na ich postihnutie a tak podobne. Ale pritom ľahko zabudneme, že ani my nemáme ďaleko od detskej prostorekosti. Keby aspoň bol za ňou tiež len údiv a nevedomosť.

Rany na duši sa hoja častejšie dlhšie ako tie na tele. Potupená dôstojnosť zanecháva hlboké jazvy. Často takto zarežem do druhého, i keď on o tom ani sám nemusí tušiť. Nie z vypočítavosti, skôr pre neskrotnú zhovorčivosť. Úmysel pri tom často je priezračne nevinný, skôr vedený snahou pomôcť. Len tá hranica je veľmi krehká. Ako sa len ľahko skĺzne ku klebetám. Možno spôsobia len povrchové zranenia, ale jazvy ostanú.

Kdesi som raz čítala múdre slová: „Kto má úctu k sebe, neklesne tak hlboko, aby potupil druhého. Kto si neváži druhého, stráca aj úctu k sebe“.

Prepáč kostolík v Šebastovciach, že som neodolala úsmevu. Bol to smiech ľútosti. Len to nie vždy druhá strana vycíti. A ostane len ten úškrn.

Prosím, aby môj jazyk nepredbiehal moju dušu...