Pokojný a bleskový výlet v tieni kameňolomu

október 2011

Myslíte si, že sa nedá stihnúť za zhruba osem minút dobehnúť zo zastávky ku kostolíku, nafotiť exteriér aj interiér a dobehnúť nazad na nástupište? Tak teda vedzte, že dá. My to vieme viac než isto. My sme si to totiž overili v praxi.

Tento jesenný rodinný výlet na Gemer bol prioritne zameraný na pracovné záležitosti úzko spojené s prestavbami, generálnymi úpravami a reorganizovaním domácnosti, aké sa raz za čas nevyhnú žiadnej rodinnej jednotke. Kým sme sa však naplno pustili do brigádnického nadšenia, ukradli sme si jedno popoludnie a vybrali sa aspoň do blízkeho okolia. Bol totiž najvyšší čas poriešiť zopár restov, ktoré sa nám škodoradostne pripomínali vždy, keď sme sa k ich pokoreniu za ten svet a autobusy nevedeli dostať. Teraz sme však boli pevne rozhodnutí vyjsť z tohto boja ako víťazi.

Opojná sladkosť víťazstva nás začínala premáhať, už keď sme nastupovali v Rožňave na autobus, lebo vedomie, že cieľ je už na dosah, urobilo svoje aj bez nášho špeciálneho pričinenia. Smer Gombasek by mohol vzhľadom na náš silne turistický imidž vyvolávať dojem, že sa chystáme vzdať hold jaskyniarom (prípadne „kameňolomárom“), ale naše pohnútky boli málinko inakšie.

Po menšom úvodnom zaváhaní, keď sme v stave objaviteľského nadšenia pozabudli, že je dobrým zvykom dať svojou okázalou pripravenosťou na výstup znamenie pánovi vodičovi, sme predsa len opustili priestory autobusu. Aj keď sme si tak vyslúžili pekných  pár metrov šliapania navyše, našťastie dolu kopcom.

Ale nenechali sme sa znechutiť. Cestička to bola malebná a jesenná príroda nás vítala so všetkými svojimi plodmi. Nebolo nič, čo by sa mohlo postaviť poéziou opantanej duši. Po niekoľkých minútach sme odbočili na vedľajší chodníček s tušením, že nás zavedie tam, kde čakáme, že vedie. Ani teraz sme sa nemýlili.

I keď to bol premiérový výlet pre oboch, u mňa už tradične mal navrch fakt, že, na rozdiel od svojej dôkladne pripravenej, informovanej a aj všemožne inak nachystanej polovičky, ja som šla spravidla do absolútneho neznáma. Čo dávalo tejto dobrodružnosti u mňa ešte aj istý nádych tajomna. Z toho mála, čo som pri svojej roztržitosti a nedbalej pozornosti zachytila zo zúfalej snahy môjho mentora vtiahnuť aj moju maličkosť do istej informovanosti, som vedela aspoň toľko, že ideme k nejakému kláštoru.

Na konci chodníčku sa potvrdili naše domnienky v podobe hrdo sa týčiaceho múru, ktorý svojou okázalosťou dával svetu jasne najavo, že jeho vznešenosť nemôže ohroziť ani pokorujúci fakt, že je to jediné, čo z celej pôvodnej stavby ostalo. Na mňa teda dojem urobil, viac než tisíc dokonalých budov dohromady. Bol vznešený a pokojný. A také múry ja veru môžem všetkými desiatimi. Podľa okolia bolo zjavné, že jeho dôstojnosti hojne prispeli iba nedávne snahy archeológov, ktorí sa popasovali nielen s tajomstvami času, ale aj silou bujnejúcej prírody.

S tichým úsmevom som si prezerala stopy po výskume, ktoré opäť prebudili škriatka objaviteľa, čo driemal v kútiku mojej duše. Aké by to bolo objavovať v hline čriepky histórie? Nateraz som sa musela uspokojiť s objavom zablúdených orieškov, čo mi však nebránilo, aby som prenikla aspoň do tajov ich škrupinky. Veru, vychutnali sme si každú chvíľočku na peknom mieste v lúčoch popoludňajšieho slnka.

Ale vráťme sa k našej pôvodnej otázke o rýchlosti. Odpoveď na ňu sa totiž skrýva v druhej časti tohto výletu. Rovnakou cestičkou sme sa vrátili na zástavku autobusu pri Gombaseckej jaskyni a čakali na jeho príchod, aby sme pokračovali v trase, ktorú sme presne na tomto mieste prerušili.

Naším spoločným cieľom bola dedinka Silica. Človek by predpokladal, že keď od konečnej stanice nás už nedelila žiadna iná zástavka, tak sa nám pomaly neoplatí ani sa usádzať. Ale veru, že bolo prečo zaujať istejšie postavenie. Či skôr posedenie. Čakali nás totiž také stúpania a zákruty, že veru by tu adrenalínom nešetril ani vrcholový motokrosový pretekár. Aj keď sme sa konečne zdarne vymotali z lesa, cesta veru ešte nekončila. Kľukatila sa veselo ďalej, až som začínala mať pocit, že Silica nebude len poslednou zástavkou tejto autobusovej linky, ale všetkých ciest sveta.

Čo nás však znepokojovalo viacej bol fakt, že táto cesta na kraj sveta bola náročná hlavne časovo, o to viac, že autobus pár minút meškal. Minúta plynula za minútou a my sme vedeli, že jediná možnosť, ako sa dostať naspäť, je využiť posledný spoj, ktorý odchádzal z dediny v čase, ktorý sa neúprosne blížil. Ale my sme smerovali ešte len tam. Keď sme konečne vystupovali na dohľad od cieľového kostolíka, bol pohľad na hodinky viac než zdrvujúci. Do odchodu, ktorý sme museli bezpodmienečne stihnúť, ak sme tam nechceli improvizujúco kempovať, ostávalo necelých desať minút. Ak ste niekedy videli raketový štart, tak potom máte celkom slušnú predstavu, akou rýchlosťou sme vyrazili smerom ku kostolíku, ktorý bol našťastie neďaleko.

Medzi lapaním po dychu a pridržiavaním všetkého, čo za nami len tak vialo, sme stihli dokonca zavolať pánovi farárovi, s ktorým sme našťastie boli vopred dohovorení. Od tej chvíle šlo všetko ako v zrýchlenom prenose. Uvítacie ceremónie prebehli v bleskovej verzii a už o pár sekúnd obiehal môj nezlomný partner kostolík s takou bleskovou razantnosťou, že ani záblesky jeho foťáku neboli rýchlejšie ako on sám.

Len čo sa podarilo otvoriť dvere, zopakoval sa veľmi podobný scenár aj s interiérom. Medzi tým všetkým stihlo padnúť dokonca aj pár slov o plánoch a aktuálnom stave rekonštrukcie, ale nestihli ešte ani poriadne doznieť v priestore a už sme sa hrnuli von. Poďakovanie bolo rovnako stručné ako privítanie, ale čo strácalo na dôkladnosti, to dobiehalo v úprimnosti.

Skutočne neuplynulo viac než desať minút od okamihu, ako sme sa pozdravili s pánom šoférom. A už sme ho zdravili zase. S drobnými v dlani, a dušou na jazyku. Ale predsa. A tak si dovolím do klenotnice úsloví doplniť ešte jedno:  Nikdy nie je tak neskoro, aby sa nestihol nafotiť ešte nejaký ten kostolík... :)

Alexie