Srdcu najbližší (svadobne o kostolíku v Dražovciach)
V rámci našich výletníckych aktivít sa občas stane, že sa k niektorému z kostolíkov vypravíme aj viac než raz. Dôvody bývajú rôzne. Dostupnosť, pekné spomienky, lákavé okolie, nové informácie či technické vybavenie, ktoré poskytuje širšie možnosti zvečnenia tajomného šarmu kostolíkov. Ale je iba jeden, ku ktorému sa vraciame stále. A neprestaneme.
Výlety ku kostolíku v Dražovciach sú ako návštevy starého priateľa. Plné radosti a dôvernosti. Už keď kráčame hore strmým kopcom, vieme presne, čo bude nasledovať. A práve v tejto nemennosti nachádzam silu pokoja.
Ešte krok a pred očami sa mi vynorí môj dôverník, priateľ, čo ma vypočuje, nechá ma pritúliť sa k svojím múrom a pohltí všetky radosti aj bolesti môjho srdca. Bez slov falošnej ľútosti. Neprichádzam si pre rady ani pohodlné riešenia. Prídem si otvoriť dušu, postaviť sa vlastnému človečenstvu.
Vykričaná, vyspovedaná pred svetom aj sebou samou, pustím napriahnutú ruku svojho ochrancu a odhodlane sa posadím na skaly, kde jediným pohľadom objímem celý svet, ktorému sa s novou odvahou chystám čeliť. Miesto, kde moja duša našla pokoj. Kde si uvedomila samú seba. A kde povedala svoje prvé áno tomu, ktorému ho túžila zopakovať práve tu, v objatí múrov svedka čias a našich životov.
Mnohí sa pýtali prečo. Odhovárali, vyčítali, ponúkali prijateľnejšie riešenia. Ale už samotná otázka bola predzvesťou, že nie je odpovede, ktorá by bola prijateľná. Poniektorí sa uspokojili vlastnými domnienkami, odvolávajúc sa na romantiku, originalitu, výstrednosť. Ale niektorí to vedeli celkom presne. Tí sa nepýtali.
Bolo to zvláštne. Akoby sa vrátil čas a my sme pristupovali ku kostolíku prvýkrát. S očakávaním, ale i rešpektom pred niečím nepoznaným. Keď sme však prišli úplne blízko, rozpaky sa vytratili. Tak ako mnohokrát predtým smerovali moje kroky s pokojnou rozvážnosťou k múrom, ktoré som privítala svojím tradičným spôsobom.
Nič na tom nemohla zmeniť pozornosť priťahovaná bielobou nevesty. Ani ľudia, ruch, prípravy. Náročnosť posledných dní a hodín, ktoré ma oberali o rozvahu a kontrolu, sa pokorila pred pokojným majestátom starého priateľa. Ako som to len potrebovala...
A hoc ma opäť pohltili pod tlakom povinností, už o pár chvíľ, keď sme vstupovali do kostolíka, aby sme si tu, pred očami našich blízkych a v Božej blízkosti vyslúžili sviatosť manželstva, som cítila obrovský dar nášho ochrancu. Na oplátku som vystrela svoje srdce na dlani. Pre všetkých.
Vnímala som celý svet, jeho veľkosť, ľudí okolo. Ale zároveň naplno prežívala jedinečnú prítomnosť - Boha, kňaza - priateľa a sprievodcu objavovaním viery, a s nimi toho, ktorého stisk dlane ma viedol po ceste k okamihu, kedy naše pery, duše a srdcia vyjadria vzájomné splynutie.
Sústredila som na každé slovo, na každý tón piesní našich priateľov, ale v pozadí toho všetkého mi pokojne plynuli spomienky na chvíle strávené na tomto mieste. Na silu chvíle, keď som si stojac na jednej zo skál uvedomila, že moje srdce celkom nebadane prestáva patriť iba mne. Teraz som sa on delila verejne. Pred svedkom počiatku.
Slová plynuli. O našich životoch, zrení, láske, túžbach, nádejach. Múry kostolíka lemované múrom našich blízkych. Naše spojené ruky, sľub, bozk a požehnanie. Prosby plynúce z hĺbky sŕdc, obetné dary v túžbe a vďake vložené do rúk kňaza. Kniha z úcty k všetkým, čo nám otvárajú svet poznania, symbol Apsidy - z vďačnosti za všetko, čo nám tvorba našej webovej stránky priniesla a malá plyšová ovečka na znázornenie nášho putovania za vierou a aktivít, čo nám dali poznať sa navzájom.
Eucharistia, prijímanie a znak pokoja, ktorý pokoril všetky prázdne gestá. Ťažko pokračovať...slová skryté v duši, strežené srdcom nemožno položiť na papier. Vyznejú svedectvom života. Ktorý bude rovnaký a predsa iný.
Už nikdy nebudem vstupovať do tohto kostolíka s rovnakým pocitom. A tak je to správne. Sila chvíle utužená jej jedinečnosťou. No rovnako budem túžiť sa stále vrátiť. Vybehnúť strmým kopčekom a schovať sa v tieni múrov, ktorých prijatie pohltí všetko, čo budem túžiť im odovzdať. A nielen ja.
S láskou a úctou, Tebe Števko....
Alexie
alexie@apsida.sk
Ďalšie články o Dražovciach: profil, Genius loci, Z nášho itinerára, Svadobný špeciál
