Miesto modlitby a bezpečia (o kostolíku na Senderove)

Venované Marošovi Husárovi SDB za jeho pomoc a trpezlivosť nielen na duchovnej ceste...

Mnoho ľudí si myslí, ak vôbec nad niečím takým uvažujú, že práve katedrály, ohromujúce chrámy, baziliky presýtené maľbami, výzdobou, ornamentmi, sochami, oltármi sú zákonite miesta, ktoré podnecujú ducha. Skvostné myšlienky, extatické výlevy, duchovné zážitky, kde inde by mohli mať výživnejšiu pôdu. Iste pre niekoho to tak môže byť, životopisy svätých túto domnienku bohato podporujú.

Ja patrím k opačnému táboru. Pobehám, pokochám sa, rovnako ako v galérii alebo v múzeu. Len k obdivu sa celkom nebadane prikráda aj istá úcta, či rešpekt, s ktorými v pätách som ako zvieratko v strehu na čistinke. Aj keď som zaujatá tým všetkým, čo sa mi ponúka ako na dlani, stále podvedome sledujem aj bezprostredne okolie. Na jednej strane by som za nič na svete nechcela ostať v týchto priestoroch úplne sama, na druhej som nesvoja, ak sa objavia neznámi ľudia.  Akoby to všetko naokolo si vybralo svoju daň v mojej dôvernosti.

Čo aká ohlušujúca nádhera je zviazaná medzi týmito múrmi, vždy keď vyjdem von, moja duša si vydýchne. Je to veľmi podobné, ako keď vyjdem  z hociktorého mamutieho obchodného centra. Plná dojmov, hoci pozitívnych, ale najvyšší čas vypnúť to na maximum vybičované vnímanie. Takú hromadu podnetov jednoducho nedokážem spracovávať príliš dlho.

A práve preto si z veľkých kostolov odnášam tak veľa, a tak málo zároveň. Umelecký zážitok, ktorý pri mojej kapacitne obmedzenej pamäti má veľmi obmedzenú životnosť. Krása na úkor slobody. Slobody duše. Miesta stavané, budované s jediným účelom-na oslavu Boha, pramene najúprimnejšej modlitby. Zase raz musím byť mimo. Že sa neviem sústredene pomodliť  pod toľkým drobnohľadom som spomínala už neraz. Teraz nedávno som si však uvedomila, že som našla vlastné riešenie. Najskôr by však zrejme bolo dobré spomenúť, čo vlastne pre mňa znamená modlitba.

Keď niekomu v mojej rodine poviem, že sa za neho pomodlím, tak sa zatvári akoby som mu práve oznámila, že sa mu chystám rozdrviť malíček na nohe. Približne taký úžitok od toho očakáva. Nezvyknem úmysly svojich modlitieb zverejňovať , ale sú isté životné situácie, keď je to jediné čím môžem vyjadriť svoju účasť. Nerada by som modlitbu zneužívala ako štít pred praktickou pomocou. Ale život prináša chvíle, keď sú naše ruky zviazané. Nemôžem tvrdiť, že moje modlitby vždy pomohli, ale s pokojným svedomím môžem povedať, že neviem o tom, že by boli niekedy ublížili.

Snažím sa ľuďom vysvetliť, že môžu moju modlitbu vnímať ako len chcú. Pre mňa je to priestor, kedy sa moje myšlienky sústredia len na tohto človeka. Nehrozí, že by som v chaose dňa na jeho úzkosť, strach, bolesť úplne zabudla. Keď sa za niekoho modlím, myslím na neho. Je to zhmotnená myšlienka, túžba pomôcť, byť tu pre neho. Čo sa nie vždy dá. Maximálne sa mu môže začať štikútať, žiaden negatívnejší vplyv to na neho nemôže mať. 

Som veľmi vďačná, že som duchovný život, kresťanstvo ako také, začala aktívne riešiť až ako dospelá. Jediné, čo som prevzala, podedila akosi mimovoľne bolo, že som začala zrieť v katolíckom prostredí. Ale to sú len iné dvere do rovnakej miestnosti. Nie je také dôležité, ktorými vojdeme. Všetkým ostatným som sa brodila sama. Poznačená len čiastočne (aj to žiaľ na ťarchu veci) vžitými tradíciami, zvykmi, prijatím faktov bez rozhodnutia a stotožnenia.

Vzišiel z toho nadšený, chvíľami hyperaktívny a presvedčený kresťan, ale zároveň dosť svojhlavý a rebelujúci postrach všetkých duchovných pastierov. A tak pre mňa definícia modlitby nikdy neuviazla v odsekoch katechizmu. Rovnako neostala na rovine rozhovorov s Bohom, čo mojich blízkych veľmi od rozmliaždeného malíčka neposunulo. Modlitba sa mi stala priestorom na stíšenie, túžbu, nádej, hodnotenie, ale aj vyjadrenie vlastnej zlosti, bezmocnosti, hnevu a strachu. O seba, aj blízkych. Niekedy skutočne nič iné neostáva.

Dar reči sme každý dostali v inej miere. Mne bolo nadelené veľmi  zlomyseľne, a trochu súvislejšie mi bolo dopriate vyjadriť sa len v písomnom prejave (aj to nie vždy). Inak sa mi slová bijú na jazyku s vervou indiánskeho bojovníka. Občas vyjde slnko nad prériou a slová plynú ako symfónia a občas je to kucapaca par excellence.

Podobne je to v modlitbe. Keď sa zadarí, tak sú obsah aj forma také brilantné, že by Vatikán nestíhal udeľovať imprimatur, no sú chvíle, keď musí  Duch Svätý nasadiť všetky svoje tlmočnícke páky, aby vôbec vedel zaradiť moju prosbu do príslušného chlievika. A tieto rozdiely sa zvyknú veľmi výrazne prejaviť v závislosti od prostredia.

Stratená v lavici katedrály, pod prísnym dohľadom kamenných či mozaikových očí zrazu neviem, kde sa mi rozsypali všetky slová. Snažím sa sústrediť na jednu vec, obraz či sochu, ale keďže stále musím kútikom oka alebo aspoň sluchom vnímať pravidelné cvakanie fotoaparátu, dlho mi to nevydrží.

Keď môj nič netušiaci zdroj bezpečia náhodou mení objektív a v obrovskom priestore sa rozhostí ticho, aj moje slová utíchnu. Vtedy príde na rad modlitbová barlička. Ťahák. Písané slovo dáva istotu. Čítam, sústredím sa, drvím môj pestrofarebný cestovateľský drevený ruženček. Jediná šanca.  Ale však účel svätí prostriedky.

Občas zalistujem aj v nadčasovom JKS. S úsmevom, pripomínajúc si  ostrejšiu debatu z mojej birmovnej prípravy, keď som si dovolila verejne priznať, že ma všetok jeho obsah neprivádza k hraniciam blaha. Z úcty k jeho historickej  hodnote (ako často vyslovujeme slová, o ktorých vieme, že ich šepkali ľudia aj pred stovkami rokov?) a tiež ako dar babinke do neba, ktorá pre zmenu sa nevedela modliť nijak inak, prednesiem v plnej vážnosti a krehkej dôvere litánie, modlitby, či nábožné vzdychy za chorých.

Ale barlička, ktorú si svedomite nesiem pre prípad katedrálneho úrazu, je moja osobná zbierka modlitieb, myšlienok, prosieb, ktoré ma oslovili alebo aj vzišli z mojej vlastnej duše, teraz zvečnené na papieri. Sedím (kľačať zvyknem len krátko, som dosť pohodlný kresťan s kolenami - protestantmi), očami prechádzam slová a s odobrením srdca vysielam textovú správu do neba.

Ak sú myšlienky príliš neposlušné a odbiehajú aj od autority písma, šepkám si v tichu; podľa toho, či tým neskrížim modlitbový prúd niekoho ďalšieho. Inak to jednoducho nejde. Vzdať sa a odísť bez toho, že by som sa čo len pokúsila nadviazať spojenie, je ako prísť na návštevu a ani sa nepozdraviť. Duchovná nezdvorilosť mi veru veľmi neprospieva.

Nedávno sme boli na Zemplíne. Doplniť zbierku sakrálnych trofejí, aj ju trochu aktualizovať. Samozrejme sme nemohli obísť ani Zemplínsku šíravu. Takým hriechom si duše veru nepošpiníme. Nad jej pokojnou hladinou, už lesom chránené je miesto, ktorého pomenovanie - Senderov - ma ani obzvlášť nenadchlo ani neznechutilo.

Viac zahrala informácia o obnovených základoch kostola. Lepšie recenzie mi netreba. Že sme sa cestou trochu domotali, len pridalo konečnému objavu výraznejšiu esenciu nadšenia. Pre niekoho možno len upravené múriky, príležitosť na pokochanie výhľadom, pre iného uznanie nad prácou nadšencov, ktorí dali tomuto miesto opäť šancu ožiť. Pre mňa všetko toto dokopy aj s bonusom.

Kochala som sa výhľadom, blahorečila všetkým, čo sa pričinili o všetko okolo nás, a tiež som upokojila telo aj dušu na pár slov „hostiteľovi.“  Pokojná, slobodná, ľahostajná k tomu, kde sa poneviera môj putovnícky aj životný partner. Nestriehla som po zvuku fotoaparátu. Nebolo prečo. Cítila som sa bezpečne. Slová vo mne vreli a nebolo to len tým, že teplota vzduchu takmer vrela tiež. Sypalo sa to zo mňa ako zbožie z vreca. V duši, na perách, občas aj so spevom. Vybavené. Aj keď knižka spokojne odpočívala v plecniaku.

Zvláštne? A možno ani nie. Neraz mi bolo povedané v súvislosti s duchovnými záležitosťami, že miesto nie je dôležité. S pokorou priznávam, že pre mňa je. Nie je najdôležitejšie, ale nepripisovať mu žiadny význam, to by som klamala sama sebe. Nemyslím, že by naše manželstvo bolo iné, keby svedkom jeho spečatenia bola košická katedrála, ale aj tak som v srdci vďačná, že mu žehnali prosté múry dražovského kostolíka.

Možno tam hore na "ústredí" nebudú prikladať žiadny význam tomu, odkiaľ prišla modlitba, a tiež myslím, že to nebude mať žiadny dopad na jej  vybavenie, ale ja - ako odosielateľ - budem vnímať tento rozdiel. Za každú cenu chcem túto cennú zásielku zasielať tak, aby bola hodná seba samej. Aj keď si občas musím trochu pomôcť.

Alexie