11. zastavenie - Ježiša pribíjajú na kríž

ŠÁMOT – bezmocný a sám.

Kostolík v Šámote má pevné miesto v našich životoch. Veď aj preto sme si ho vybrali ako miesto, kde sme symbolicky pokrstili našu webovú stránku. Spája sa s ním viacero udalostí. A aj keď sa v poslednej dobe o neho začal prebúdzať záujem a prešiel si už prvými zmenami, nikdy nezabudnem na tie prvé návštevy, keď som stála pri mrežiach, ktoré nahrádzali akékoľvek dôstojnejšie dvere a tak ho stavali na úroveň pivničných kobiek.

Malý, milý kostolík, stojaci na počiatku zrodu môjho záujmu o ne a hneď prvá, krutá lekcia bezmocnosti. Povedať, že som tam stála ako pribitá, by bolo celkom výstižné.

Život takto človeka často priklincuje. A nielen obrazne. Jeden presne mierený úder a život ustrnie. Čo nám ešte včera pripadalo ako samozrejmé, je dnes zrazu vzácne a nedosiahnuteľné.

Nikdy nezabudnem na môj stav po operácii, ktorú som musela absolvovať pomerne nečakane. Jeden deň sedím v práci za stolom, riešim bežný život a o pár dní sa nedokážem presunúť ani o pár metrov bez celej plejády sestričiek. Bolo to len pár dní na hadičkách, ale pre mňa hraničili s večnosťou. V jedno dlhé popoludnie sme si krátili čas tým, že sme si rozprávali po čom práve najviac túžime. Pani z vedľajšej postele by dala všetko za to, aby mohla ísť s kamarátkou na kávu, pani z opačnej strany by najradšej na svete navarila svojmu mužovi obed. Ja som túžila ísť vyvenčiť môjho psa.

Nikdy na ten rozhovor nezabudnem. Napadlo by ma niekedy predtým, že tieto veci môžu byť hodné túžby?

Prosím za vďačnosť za každý deň...