7. zastavenie - Ježiš druhýkrát padá pod krížom
BRETKA - ako od macochy...
Kostolík v Bretke je ako výkrik zúfalstva. Že je už viac zrúcaný ako nie, je samo o sebe dosť smutné, ale že ho obrali aj o poslednú štipku dôstojnosti je nemilosrdným zavŕšením jeho skazy. Pri našej prvej návšteve som sa k nemu horúčkovito štverala, túžiac pohladiť jeho doničené múry. Bolo to kruté. Čo nedokonala príroda, to dotiahol človek svojou bezohľadnosťou. Zjavne bol často využívaný ako improvizovaná toaleta. Ako odvrátiť takúto pokoru?
Len pár metrov od neho stojí stále využívaný kostol v relatívne dobrom stave. Po druhej svetovej vojne mal to šťastie, že nebol taký poškodený a dočkal sa opravy. Človeku príde ľúto, že jeho sused mal smutnejší osud, ktorému ľudia ešte pomáhali a stále, žiaľ, pomáhajú. Tento kostolík si však svoj pád nespôsobil. Ani nezaslúžil.
Aj naše pochybenia sú často neúmyselné. Chyby človeka nerobia zlým. Robia ho len človekom. Je to však iné, keď sa ich ani len nesnažíme napraviť. Rýchlejšie a pohodlnejšie je nájsť si ospravedlnenie. V tejto disciplíne vieme dosahovať úctyhodné výsledky. Nebývam výnimka. Zlozvyky, závislosti. Ako ľahko do nich vkĺzneme, tak ťažko sa z nich dostávame von.
Zradou býva očakávanie okamžitého výsledku. Bez väčšej námahy skorá odmena. Vytrvalosť je dnes krutá požiadavka.
Vo svojich rozpačitých kresťanských počiatkoch som sa spýtala kňaza, ako a kedy ma začne „baviť“ modlitba. Kedy z nej niečo budem mať. Kedy bude pre mňa osožná. Povedal mi, že je to ako hra na klavíri. Nezačnem hrať okúzľujúce melódie hneď, ako položím prsty na klávesy. Dlho budem len otravne brnkať. Vytrvať a nenechať sa odradiť.
Pri ďalšej návšteve v Bretke som sa ku kostolíku už tak nehnala. Kráčala som k nemu pokojne a s dôstojnosťou. Tak, ako si zasluhuje. On na výber nemá.
Prosím, aby som vedela vytrvať aj na náročnej ceste...
Rubrika: Blog