3. zastavenie - Ježiš prvýkrát padá pod krížom

RAKOVNICA - je všetko stratené?

Pády sú veľmi fyzická záležitosť. Bolestivá a ponižujúca. Ťažko na nich hľadať niečo pozitívne. Niet preto veľmi prekvapivé, že aj kostolíky, ktoré mi ich zosobňujú, sú akoby tiež zrazené na kolená.
Kostolík v Rakovnici ešte stojí. Ale neisto. Akoby mu k tomu pádu už veľa nechýbalo. Vždy sa k nemu vraciam s malou dušičkou. Bude ešte vôbec stáť? Alebo už bude jeho tichá pokora úplne pochovaná v prachu vlastných ruín?

Pády sú prirodzenou súčasťou našich životov. Bez nich by sme ani nenaučili chodiť. Mali by sme si brať príklad z huževnatosti batoliat. To by ale svet vyzeral, keby sme sa nechali odradiť prvým pádom. Všetci by sme iba lozili. Dieťa si poplače, ale potom úplne prirodzene pokračuje vo svojich pokusoch. Pretože tuší, že to stojí za to.

Často ma odradí vlastná lenivosť či obavy. Nie je to škoda? Prvý neúspech úplne pochová ďalšie snahy. Aj v tomto prípade mi je kostolík v Rakovnici pripomienkou toho, že priveľa rozmýšľania je niekedy na škodu. Jednu z našich návštev rakovníckej Magdalénky predchádzala sv. omša v kostolíku dole v dedine. Slúžil ju jeden z rožňavských saleziánov, ktorý nás sem aj ochotne priviezol. A práve medzi saleziánmi, aj keď tými „našimi petržálskymi“, som sa naučila, ako prekonať túto svoju opatrnú pohodlnosť. Nikdy sa ma na nič nepýtali. Hodili ma rovno do vody. Poznali moju špekulantskú ostýchavosť. Bola to veľmi účinná metóda. Nie vždy sa všetko podarilo. Ale v konečnom dôsledku ma menej boleli odreniny z prípadných pádov, než výčitky z toho, že som nič ani neskúsila.

Prosím, aby som vždy myslela na to, že pád neznamená koniec, ale môže byť aj novým začiatkom...