Takmer silvestrovský návrat do Sabinova po piatich rokoch

Všetky fotky (40)

Keď sa rozhodujem, ktorý z výletov pripomeniem v našich cestopisoch, snažím sa vybrať tie, ktoré sú čímsi výnimočné. Aby to nebola čistá inventarizácia. Treba pripomenúť, že môj ohľaduplný manžel plánuje výpravy vždy aj s ohľadom na svoju roztopašnú polovičku. Takže nám do zbierok veselo pribúdajú hrady, kaštiele, parky, ZOO, skanzeny, jazerá aj traktory. Bolo by čo rozmeniť do písmeniek takmer vždy. Ale predsa len vyberám. Tak, aby dostali svoj priestor hlavne tí aktéri, ktorými to všetko začalo.

A tak ma napadlo, že by som rok 2016 symbolicky uzavrela skutočne posledným výletom, ktorý sa do neho datuje. Aj keď to, čo ma nadchlo najviac, sa kostolíkov netýka veru ani okrajovo. Lebo aj o tom je život. Ten apsiďácky, náš.

Začať tento inventarizačný zoznam by sme mohli v Košiciach. Keď sme vystúpili z vlaku, zababušila som sa ako Marfuška, ale to som ešte netušila, že bude aj horšie. Mali sme necelú hodinku, takže sme si skutočne len tak relaxačne obišli námestie, úctivo pozdravili katedrálu a vrátili sa na stanicu.

Vlak do Sabinova bol jedným z tých pekných, nových, čo ma vždy poteší. Na „chvátalkách“ a „trajdalkách“ boli veru roztomilé už iba ich prezývky. Pôvodný zámer bol ísť rovno do Sabinova, aby sme v penzióne zbavili cestovnej príťaže, ale verní svojej tradícii sme zmenili plán v hodine dvanástej, čiže tesne pred stanicou v Orkucanoch.

Vyskočili sme z vlaku a vybrali sa rovno ku kostolu. Naša cestovná taška má našťastie robustné kolieska, zrejme výrobca predpokladal aj takto nevyspytateľných užívateľov. A tak sa plahočila cez vrstvu snehu celkom statočne. Na Orkucany som nemala veľmi dobré spomienky. Naša predchádzajúca návšteva bola tiež decembrová a vďaka laxnosti taxislužby som si pripadala skôr ako Nastenka. Kým sme sa dočkali taxíka, prišiel aj autobus, ktorý sme pôvodne nemali v úmysle čakať tak dlho. No späť do prítomnosti.

Kostol bol nafotený raz-dva, ja som zatiaľ hypnotizovala informačnú nástenku vedľa miestnej Jednoty. Keď potrebuje človek zabiť čas, dokáže ho zaujať hocičo. Potom sa história rozhodla, že je načase zopakovať sa. Len tak nad chudákmi Orkucanmi vyriekla krutý ortieľ. Nálepky nespoľahlivosti sa už asi nezbavia. Môžu sa za to poďakovať opäť taxislužbe, ktorá aj tentoraz zlyhala.

Neostávalo nič iné, len sa preplahočiť späť na stanicu a oddane čakať. Môj drahý sa ohrial rýchlochvôdzou späť ku kostolu, aby ukoristil ešte pár záberov a mne, strážiac batožinu na stanici, zatiaľ mrzol úsmev na tvári. Doslova. V ten deň som dala nekompromisné zbohom akýmkoľvek iným výletom. Jediné, čomu som dala šancu, bola teplá perinka v izbičke penziónu.

Druhý deň som na seba navliekla hádam všetko, čo som mala nabalené. Moja pohyblivosť tým bola značne obmedzená, ale aj keby ma mali okoloidúci kotúľať, nemienila som sa vzdať možnosti ujsť nemilosrdnosti mrazivej zimy. Až na jesennú obuv som bola pomerne slušne vybavená. Na chlad som bola pripravená, sneh ma trochu zaskočil.

K zmene plánov tohto dňa sme neprispeli iba my. Väčšou mierou sa na nich podieľali okolnosti, ktoré sa odohrali hneď na prvom úseku jazdy - do Pečovskej Novej Vsi. Pôvodne sme mali len hladko prestúpiť na spoj do Lipian. Tak sa aj stalo. Akurát že nie hladko. Nepríjemnosť, ktorá mohla ohroziť nielen tento, ale aj naše budúce výlety, sa síce nakoniec skončila takmer bez následkov, ale to iba vďaka ochote a poctivosti ľudí, ktorým by som chcela venovať podstatne viac priestoru, ako je možné tu a teraz.

V krátkosti spomeniem len toľko, že do Lipian sme síce dorazili, ale miesto fotenia kostola, sme sa prvým možný spojom vrátili do Sabinova. Tam sme doriešili krízovú situáciu a po otrasení sa z neželaného stresu, sme trochu pozmenili pôvodné plány a ich časový rozvrh.

Trochu sme sa prešli po Sabinove, nafotili kostol a kaplnku na námestí, ktoré sme už dôverne poznali a až potom sa vrátili na stanicu, aby sme sa, tentoraz vlakom, vrátili do Lipian. Aj tu sme najskôr vybavili potrebu vyjadriť vďačnosť komu bolo treba ( k tomu sa vrátime čoskoro) a potom sme už šliapali rovno ku miestnemu kostolu. O trochu neskôr, ale predsa. Bol to prvý a nie veru posledný kostol na tomto výlete, ktorý si veľmi nepamätám. Bola som príliš zababušená a ochromená. Veľké kostoly. Niet divu.

Jeho kamaráta v Ďačove, ktorý nasledoval, si tiež pamätám skôr pre roztomilého psíka, ktorý sa sánkoval spolu so svojou malou majiteľkou kúsok od neho. Ako vnímať kostol, keď tesne pre vašimi očami vyskakuje čierny psík na sánky a nechá sa nadšene vytiahnuť na kopec a potom sa aj s dievčatkom veselo spustia dolu. To odo mňa ozaj ťažko žiadať. Ale však fotky sa podarili aj napriek sneženiu.

Do Dubovice sme sa odviezli taxíkom. Keď sa mladý taxikár spýtal, čože ideme do Dubovice pozrieť, pripísali sme to k bežnej zdvorilosti. Po prezradení cieľu našej misie, nám on prezradil, že je z tejto dedinky a vzápätí spustil horúčkovitú aktivitu, aby nám vybavil vstup do kostola. Cez ochotnú maminku, až po neochotného pána farára. Nepodarilo sa. Ale viac než to, ma potešila jeho snaha. Bolo to úprimné a milé. Kostolík sme nafotili tak rýchlo, že nás rovno počkal. Veľký kostol, malé spomienky.

Vrátili sme sa do Lipian. Trochu sa pomotali, podumali nad ďalším postupom a padla jasná voľba. O pár minút sme už sedeli v teplúčku dôverne známeho taxíka. Už sa ani nepýtal, čo nás ťahá do Krivian. Zvažoval však, čím by mohol naše putovanie ešte spestriť . Fotenie kostolíka opäť zabralo pár minút, a tak sme sa zastavili na ozaj krátku chvíľku ešte ku tamojšiemu kaštieľu, aby trochu obohatil priehrštie našich zážitkov. A ja zase pokorne priznávam, že ten kaštieľ si vybavujem o kus viac než kostol. Hanba mi... :).

V Lipanoch sme sa ešte raz zo srdca poďakovali a už takmer s istotou domácich sme sa pomotali po mestečku. Do Sabinova sme sa vrátili autobusom. Cestu do penziónu som takmer pretancovala. A to nie kvôli skrehnutým nožičkám. Ale preto, že len čo som sa vyhrabala z tých cibuľových vrstiev, tak som vhupla rovno do plaviek. Čakal na nás raj. Vonku mrzlo, ale v bazéne s vírivkami to nevrelo iba mojím nadšením. Milujem vodu. Tri hodiny iba pre nás. Mohla by som opísať každú minútu. Radšej teda pokračujme ďalším dňom.

Červenicu a Ražňany obehol môj ranostaj, kým som sa ja ešte zakutrávala v perinkách. Do Brezovice sme už vyrazili spolu. Opäť raz veľký kostol a veľká zima. Myslím, že čoraz väčšia. Ako si pamätať detaily kostola, keď sa človek venuje skôr prieskumu toho, či menej mrzne, keď pochoduje alebo sa niekde v závetrí snaží tváriť, že neexistuje. Zachránilo nás iba vymetenie asi všetkých miestnych obchodíkov. Bolo ich tam pozoruhodne veľa. Ale aspoň sme prečkali, kým šiel autobus do Nižného Slavkova, a navyše nakúpili aj zaujímavé suveníry, aké dostať len v takýchto odľahlých dedinkách.

Vďaka ďalšej ochotnej duši, ktorá patrila milej pani, čo prišla zrejme upratovať, sme sa v Nižnom Slavkove dostali aj dnu. Málokedy si s takým záujmom prezerám detaily vnútornej výzdoby. Aký len majú blahodárny účinok také mínusové teploty. Ale nechceli sme veľmi zdržovať, takže sme sa o chvíľu išli opäť venovať exteriéru. Rekordne rýchlo. Naše debaty s mrakmi boli korunované aspoň drobným úspechom. Už sme neorodovali o slnečné lúče len pre osobné potreby. Ale chúdence kostoly boli ponuré ako z hororu.

Nemalo zmysel siliť mraky, ani nás samotných. Sabinov, prechádzka a teplo penziónu. Stačilo.

Posledný deň sme predsa len nemali to srdce ísť rovno do Bratislavy. Aj tá zima predsa len chutí inak na výlete ako v Petržalke. Ale zvažovali sme rozumne. Kam ísť potešiť premrznutú dušu? Vyhrali Hanušovce nad Topľou. Už sme ale nič nechceli nechať na náhodu. Overili sme u taxislužby, že nebude žiadny problém ešte večer predchádzajúceho dňa.

A tak sme ráno vyrazili do Prešova. Tam sme sa zbavili batožiny a hurá do Hanušoviec. Kostol sme už poznali, ale aj tak sme mu venovali náležitú pozornosť. Škoda len, že ostal pre nás zavretý. Nie všetko sa dá vyriešiť takto za behu. Dvere nám otvorilo aspoň múzeum v neďalekom kaštieli. Potešilo aj teplo, aj expozícia. Na zimu bola dnu presťahovaná aj tá z archeoskanzenu, takže sme mali o zábavu postarané. Vynechali sme iba časť so zvieratkami, ktorých meravé oči by ma prenasledovali ešte dlho. Nemám to rada.

Radšej sme vybehli von, v milej predstave ďalšieho programu a ďalších nových kostolíkov. Misky váh sa ale opäť naklonili na nešťastnú stranu. Tento výlet bol plný extrémov. Dopredu overeného taxíku sme sa nedočkali, keďže ten jeden jediný, čo tam majú, bol práve preč. Tak ako touto cestou zvyknem ďakovať, tak aj tohto pána by som rada pozdravovala. Verím, že človeku sa menia plány. Sme toho živým dôkazom. A tak, ako sa výlet negatívnou skúsenosťou s taxíkom začal, tak sa aj skončil.

Aj o tom sú občas naše apsiďácke výlety. Keď som zvažovala či opísať aj tento, tak som len mávla rukou. Kopec kostolov, ktoré si vôbec nepamätám. Najväčšia radosť z bazéna. To by bola škoda spomínať. Ale potom som si povedala, že práve preto by stálo za to. Nech je obraz kompletný.

Dovidenia v roku 2017.

Alexie (december 2016)