Za "veľkým" kostolom v Diakovciach

Všetky fotky (15)

Jún 2008

Niet nad šarm malých kostolíkov. To je jedna z mojich neotrasiteľných teórií. Tak káže estetika mojej duše. A nepustí.

Ten pocit, keď sa môžem oprieť o múry kostolíka, v pokoji návršia, polí či lesov. Tá sila, keď človek priam cíti dych minulosti a Božiu prítomnosť, hoc už dávno sa tu nevzývalo Jeho meno.

Žiadna bazilika, žiadna katedrála, čo ako skvostná svojou veľkosťou a výzdobou, nemôže vynahradiť nič z toho. O tom som vždy bola presvedčená. A preto aj moja prvá otázka, vždy keď sme vyberali ciele našich výletov bola, aký veľký je kostolík, ku ktorému by mali smerovať naše kroky.

Pravidlá však majú aj svoje výnimky. A takou výnimkou z môjho presvedčenia boli a stále sú Diakovce. Mojím laicky opisným spôsobom povedané – veľký kostol, ktorý ale stojí za to.

Zbytočne by som mrhala snažením a riadkami, keby som začala opisovať, čo všetko ma zásluhu na tom, že samotným svojím vzhľadom dokázal prekonať moje predsudky voči veľkým stavbám. To treba vidieť. Porozprávam teda, čo všetko nás postretlo na výlete za týmto prelomovým kostolíkom, aj čo všetko nám ponúkol on sám.

Z rodnej Bratislavy sme sa vybrali vlakom do mestečka, kde som sa tiež ocitla po prvý krát - do Šale. Do Diakoviec sme sa však po koľajach nedostali a tak po menšej pátracej akcii na autobusovej stanici sme našli nástupište, kde sme nastúpili na spoj do cieľa nášho výletu.

Bola som rada, že sa prevetrám, ale ku samotnému kostolíku som prechovávala zmiešané očakávania. Veď odpoveď na moju tradičnú otázku nebola celkom podľa môjho gusta. Keď sme vystúpili v Diakovciach, tak mi stačil jediný pohľad, aby mi boli jasné dve veci. Že sa nekoná žiadna prieskumná prechádzka po dedinke, a že sa moje predsudky práve definitívne váľajú v prachu drvivej porážky.

Kostol stál totiž od zástavky len na pár metrov. Aj keď som mala len obmedzený uhol pohľadu, úplne stačil na to, aby sa už teraz tento kostol stal mojím favoritom. Boj jednoducho krásny. Úžasný v každom detaile. Z každej strany. Čo som si okamžite overila, keď som sa k nemu v návale neočakávaného nadšenia rozbehla. Práve bola svätá omša, a preto sme dnu vošli len natoľko, že sme sa stihli prežehnať. Nechceli sme rušiť a ťahalo nás to von. Veruže malo čo.

Nech som si kostolík obchádzala koľkokrát som chcela, nedokázala som sa nabažiť pohľadom naň. Síce v našej dvojke som tým, kto uchováva videné skôr v srdci než na karte fotoaparátu, teraz som neodolala. Nevedela som však, čo skôr zachytiť. Detaily výzdoby, vlysov či lizén, či odstúpiť a skúsiť zvečniť pohľady na apsidy, veže či celý kostol.

Pohľad na profesionálnejšiu polovičku tandemu dával poznať, že sa pasuje s podobnými dilemami. Ani vojak vo vrcholnej fáze výcviku by nepredviedol kreatívnejšie kombinácie ležania, drepov a iných cvikov v snahe nájsť tú správnu polohu pre ten najvýstižnejší záber. Priľahlý cintorín bol tiež vďačným zdrojom pre objektívy. Niektoré náhrobky priam lákali ako na fotenie, tak na rozlet myšlienok. A niektoré aj ako útočisko pred slnečnými lúčmi pre mačky, ktoré si užívali siestu v ich tieni.

Kvety, pomníčky ani zvieratká však nedokázali zabrániť, aby sme, len čo skončila svätá omša nedočkavo nečakali, kým sa dostaneme do vnútra kostola, ktorý už zvonka sľuboval, že bude na čo pozerať. A veruže bolo. Ako si nepotrpím na vonkajšiu výzdobu, tak ani dnu sa mi nezvyknú lámať kolená pred okázalou nádherou. Ale dnes už bolo zrejmé, že žiadna zvyklosť nie je neprekonateľná. Možno to bolo spôsobené tým, že maľby mali svoj historický podtext a keď sa mi dostalo vysvetlenia ich pôvodu, tak neboli len postavami na stene, ale príbehom v obrazoch.

Po pár minútach sa nás ujal veľmi ochotný a milý pán kostolník, ktorý nám nielenže doprial osvetlenia pri fotení, ale mal pre nás aj inú ponuku, po ktorej už naše nadšenie dosahovalo vyšších sfér. Po jej prijatí sme vyšších sfér dosiahli aj naše telesné schránky.

Umožnil nám totiž vyjsť do horných priestorov kostola, kde mi okamžite ožili pred očami tiché postavy mníchov, ktorí tu zrejme mali svoje cely a kaplnku. S tichou bázňou som prechádzala pod nízkym stropom a moje predstavy sa už zlievali do slov dávnovekých modlitieb. Bol to úžasný zážitok, za ktorý sme obaja veľmi vďační. Zaň, i za všetko, čo nám táto návšteva priniesla.

Cestou späť sme už museli autobus oželieť a do Šale sme sa podľa plánu vybrali pekne po vlastných. Dostali sme tak možnosť pozdraviť nielen „svätých za dedinou“, ale aj kostolík z polí kukurice, v ktorých som na pár chvíľ zmizla. Slniečko pražilo a pochod popri koľajniciach, ktorý nasledoval, kým sme prišli k stanici nás dosť slušne vyčerpal. Aspoň som vo vlaku mohla zavrieť oči a zablúdiť späť do prítmia podkrovia kostola, ktorý mi narobil takú revolúciu v mojich teóriách....

Alexie
alexie@apsida.sk

Ďalšie články o Diakovciach: profil kostola