Premrznutý výlet do Rohoviec

November 2007

Keby ste sa ma opýtali, či som ochotná ísť na niektorý výlet ešte raz, či by som si zopakovala niektorú návštevu kostolíka, tak by som vás vrhla povýšenecký pohľad plný pohŕdavej irónie nad pochabou nezmyselnosťou tejto otázky.

Odpoveď je predsa taká jasná, že aj Polárka by zbledla závisťou. Samozrejme, že áno. Ku ktorémukoľvek kostolíku. Teda, jedna výnimka by sa tu vlastne našla, aby som bola úprimná. No skôr než budem pokračovať, musím pripomenúť a zdôrazniť, že samotný kostolík je v celej tejto rozpačitej záležitosti úplne nevinne. To bolo tak...

Bolo skoré ráno v sobotu. Niet vďačnejšieho dňa na výlety. Päť dní medzi múrmi kancelárie vymením za múry kostolíkov bez váhania. Stačilo si len vybrať. Žreb padol na Rohovce. Bol už november, tak sme sa zababušili a vyrazili. Panenská jazda nového plecniaka, ak si správne spomínam, keďže moje spomienky sa viažu skôr na iné okolnosti tejto jesennej výpravy. Také mrazivejšie.

Kostolík sme rýchlo našli, pofotili a ešte si aj obehli okolie. Okrem iného aj starý kaštieľ s parkom, kde sa nám naskytol krásny pohľad. Na stromoch sa držala tenká vrstva naviateho snehu, čo im dodávalo taký šarm a šmrnc, že nebolo pochýb, čo bude po kostolíku rovnako vďačným objektom pre náš fotoaparát. Na cintoríne bol nezvyčajný aj kríž s Ježišom, do ktorého udrel blesk. To všetko bola tá pozitívnejšia časť výletu, pre ktorú by sa bezpochyby nebol dostal na čiernu listinu v kronike môjho cestovateľského nadšenia. Ale potom...

Vybrali sme sa cez dedinu na zastávku autobusu. Mali sme približnú predstavu, kedy by mal spoj do matičky Bratislavy vyraziť, ale chceli sme si túto informáciu pre istotu overiť u miestnych, predsa len v našich očiach dôveryhodnejších zdrojoch. Narazili sme však okrem čiastočnej jazykovej aj na informačnú bariéru.

Trochu neočakávane, ale ani náhodné zastavení občania, ani tety predavačky v obchode, dokonca ani miestna mládež sa napodiv nevedeli zhodnúť na tom, kedy a odkiaľ tu zvykne v sobotu dopoludnia odchádzať autobus. Nevedela som si celkom dobre predstaviť, ako je to možné a ako tu môžu fungovať v spojitosti s okolitým svetom, ale podobné úvahy nám veľmi platné neboli.

Keď od hodiny, ktorú sme mali ešte z domu a informácii zistenú ako čas odchodu, ubehlo už viac než pekných pár minút, začali sme byť skutočne nesvoji. S fatálnou nezvratnosťou nám začali postupne dochádzať súvislosti, napríklad tá, že sa písal 17. november, teda štátny sviatok...

Sedliacky rozum v našich mestských hlavách nám poskytoval ešte jedno riešenie. Či skôr pokus o riešenie nášho teraz už nedobrovoľného exilu. Linky prímestských spojov zvykli zastavovať častejšie na rázcestiach za dedinou. Bola by väčšia šanca, že sa nejakého autobusu dočkáme tam. Po zrelej úvahe a nedostatku iných alternatív sme sa teda vybrali po ceste tam, kde sme predpokladali výpadovku z dedinky.

Po rezkej prechádzke sme skutočne v diaľke zbadali plechový prístrešok zastávky, kde sme opäť boli odkázaní stáť a mrznúť. Na otvorenom priestranstve sme sa okamžite stali vďačným terčom ostrému vetru a zime, ktorí sa tiež ukázali ako verní spoločníci. Moja osoba bola nekompromisne zahnaná do prístrešku, aby aspoň čiastočne unikla uštipačnému vyčíňaniu počasia. Chlapsky odolná polovička našej dvojky s eskimáckou dôstojnosťou a odhodlanosťou vyzerala túžobne vyprosovaný autobus. Ale zbytočne.

A potom prišlo k tomu, čoho som sa obávala najviac. Už sa nedalo nič robiť. A moje celoročné prednášky na tému nebezpečnosti stopovania, tak dôrazne a opakovane prednášané tomu dobrodruhovi, čo sa občas k tejto pre mňa nemysliteľnej činnosti uchýlil, razom stratili na váhe, keď som teraz za tým dobrodruhom cupitala popri ceste a neveriac ho sledovala v akcii.

Nemohla som veriť, že skutočne stopujeme, ani tomu, že by nám niekto skutočne zastavil. Ale stalo sa. A ukázalo sa, že nielen pre mňa sa jednalo o premiérový zážitok. Pán, ktorý nás vzal, povedal, že naozaj nezvykne brať stopárov, veď človek nikdy nevie, ale že nám proste zastavil. Či to bolo našou okatou nevinnosťou, či priam hmatateľným zúfalstvom, čo z nás muselo priam sálať to sa asi už nikdy nedozvieme.

Ale šťastena, čo ako v ten deň vrtkavá, sa už zrejme vyšantila dosť. Keďže tento milý pán, ktorý pôvodne vôbec nemal v pláne ísť do Šamorína, nás nakoniec vyložil až na samotnej stanici. Patrí mu za to obrovská vďaka, lebo vďaka nemu náš výlet neskončil nijako dramatickejšie. Dnes už na tento výlet spomíname s úsmevom, no i tak by ma striaslo, keby ste sa ma spýtali, či by som neskočila opäť do Rohoviec.

Alexie
alexie@apsida.sk

Ďalšie články o Rohovciach: profil kostola