Cesta do Dobrej Nivy
Marec 2008
Vypestovali sme si taký milý zvyk. Vždy, keď sa vraciame z východu, zastavíme sa vo Zvolene a obeháme, čo okolie, čas a spoje dovolia.
Zrod tohto zvyku sa viaže na historicky prvú takúto odbočku a tá bola práve za románskou bazilikou v dedinke, ktorá ma zaujala už samotným svojím menom - Dobrá Niva.
Výprava nezačala veľmi sľubne, keďže sme zviedli urputný staničný boj v úschovni batožín, ale nakoniec sa dobrá vec podarila a my sme vyrazili. Cestou sme sa pokochali pohľadom na zrúcaninu hradu, tiež s menom Dobrá Niva, a hneď za horúca kuli plány, ako sa k nemu vyberieme, len čo sa naše oči, duše a fotografická karta zaplnia všetkým, čo dobronivský kostol ponúka.
Vystúpili sme v dedine a skôr než sme sa vybrali priamo k cieľu určenia, vyšli sme si po schodoch k záhradám, odkiaľ sa nám črtal vďačný výhľad. Prehodili sme pár slov s jedným hrdým domorodcom, ktorý našu myšlienku prezrieť si miestnu pýchu architektúry viac než vrelo podporil.
Takto povzbudení sme už neváhali a vydali sa priamo ku kostolu a tiež fare, s trúfalou nádejou, že sa nám snáď pošťastí dostať sa aj dnu. Pán farár sprvu trochu zmätene počúval príval slov, ale nakoniec pochopil naše pohnútky a aby trochu skrotil naše nadšenie daroval nám brožúrku o kostole, o jeho histórii i výpisy z kroník.
Po tom, čo sme nasadili do hry všetok náš šarm a iskierky v očiach, súhlasil aj s tým, že nás pustí i dnu. Viac nám nebolo treba a už aj sme trielili schodíkmi späť ku kostolu. Nakoniec sme dostali ešte viac, než sme si vôbec dovolili dúfať. Pán farár nám okrem brožúrky a ochoty, daroval aj svoj čas a výklad všetkého, čo naše lačné dušičky len tak hltali. Či už z profesionálnejšieho záujmu, alebo v prípade tej mojej-z čírej zvedavosti. A síce sa spočiatku dosť zdráhavo staval k otázke možnosti fotenia si interiéru, tak po krátkom čase zrejme dospel k záveru, že naše pohnútky skutočne pramenia len z číreho nadšenia a fotenie dovolil.
Keď už bolo zachytené, čo zachytené malo byť, tak sme sa ešte raz poďakovali za ochotu a dali si druhé kolo zvečňovania tejto skvostnej baziliky, len tento krát z pohľadu zvonka. Teda niekedy v tom čase som ja osobne už bola dávno zahĺbená do brožúrky a kým som sa dostala do čriepok histórie farnosti, už sme sa predierali cez kríky a trávu na priľahlé lúky.
Tam ma zo sústredenia na chvíľu vytrhol nie práve vábivý objav lebky istého, snáď domáceho zvieraťa. Nepekný pohľad som si vynahradila kochaním výhľadom, ktorý sa nám naskytol, keď sme vybehli na mierne sa zvažujúci kopec, na vrchole ktorého nás okrem iného zaujalo niečo, čo sme klasifikovali ako UFO. Pri tomto pracovnom označení aj ostaneme, lebo skutočne netuším, čo to vlastne bolo.
Ale oplatilo sa sem plahočiť, bolo totiž odtiaľ možné vidieť aj vrcholky Nízkych Tatier, zahalené bielou pokrývkou snehu. A tiež ďalší bod na programe - už spomenutú zrúcaninu hradu. Keby sa tak vzdialenosť dala prekonať vzdušnou čiarou. Ale nedala. A ako to tak vyzeralo, črtala sa pred nami slušne rezká prechádzka.
Čas je neúprosný, a teraz bol predovšetkým pokročilý. Scenár bol teda jasný. Žiadne romantické motkanie. Ale svižný pochod, blesková obhliadka a opäť nasadiť atletické tempo, lebo autobus nás rozhodne nepočká. A tak sme po krátkej úvahe dospeli k záveru, že sme si celkom slušnú predstavu urobili aj z tadiaľto a bližšie analýzy si necháme niekedy na budúce.
Vrátili sme do dediny a prešli k druhému cintorínu, ktorý bol kúsok od evanjelického kostolíka. Tu sme si tiež vyhliadli lúku trochu od cesty, ale na tej sme už takmer nič nefotili, neplánovali, ani sme neskúmali pozostatky žiadnych zvierat ani podstatu neidentifikovateľných lietajúcich predmetov. Len sme sa pokojne uložili do trávy a užívali si tieto vzácne okamihy. Vzduch, oblohu, prírodu, pokoj, seba. Už to tiež bolo treba.
Veru sa nám ťažko vstávalo. Zo sladkého opojenia nás vytrhol starý, dobrý buditeľ čas, pričom sa naším čerstvo oddýchnutým nôžkam dostalo krutého precitnutia, keď cestou na zastávku autobusu boli nútené k tvrdým atletickým výkonom. A tie veru nadobudli povšimnutiahodných rozmerov, keď sme ten náš jediný zvolenský spoj zazreli, ako si to pokojne šinie na zástavku, ktorá od nás bola ešte vzdialená tak akurát, aby nás oblial studený pot.
Ale dobre to dopadlo, aj keď som cítila ako mi divoko bije srdce po celú cestu späť a pichalo ma v boku ešte vtedy, keď sme opäť bojovali o naše prirodzené práva na vlastnú batožinu. Po tomto súboji už nasledovala iba jediná cesta. Na konci ktorej nás čakalo miesto, ktorému zvykneme hovoriť domov.
Alexie
alexie@apsida.sk
Ďalšie články o Dobrej Nive: Profil kostola
