Výlet do Boldogu
August 2008
Návšteva kostolíka v Boldogu patrí medzi moje výletnícke prvotiny. Aspoň čo sa týka výjazdov za týmto účelom. Viaže sa s ním i viacero iných skutočností, ktoré mali v mojom výletníctve premiéru.
Napríklad skúsenosť s medzimestskou dopravou. Ako dieťa vyrastené v domnienke, že hranice mesta sa nedajú opustiť inak než v osobnom automobile, som bratislavskú autobusovú stanicu považovala za zaručený začiatok nového dobrodružstva. Nepreháňam. Každému je vzácne, čo nemá a na čo nie je zvyknutý.
A tak niet divu, že keď sme nastúpili na autobus, tak som bola zrejme najrozžiarenejší tvor na celých Mlynských Nivách. Cítila som rovnaké vzrušenie, ako keď som na prvom stupni chodievala každý rok do školy v prírode a mávala som rodičom z autobusu plného rovnako natešených detičiek.
Výprava sa mohla začať. To som ešte netušila, že mi je súdené v krátkej dobe spoznať, aké dôsledky prináša podcenenie vlastnej neskúsenosti. Po prvom radostnom vyhŕknutí pri zahliadnutí tabule označujúcej začiatok dediny, ktorá bola naším cieľom, aj po podozrievavom druhom, ktoré nasledovalo po vzhliadnutí takej istej, akurát prečiarknutej červenou čiarou, sme porušili základné pravidlo nerušenia šoféra pri jazde. Mali sme šťastie a tento statočný muž nám zastavil na krajnici. Neplánovane sa nám naskytol aspoň pekný pohľad na slnečnicové pole.
Každopádne som si z celej veci odniesla cenné ponaučenie, že ak chcem vystúpiť v konkrétnej dedinke, ktorá nie je cieľovou stanicou daného spoja, musím tento svoj zámer nejako prezentovať. Pre dobro veci aj s patričným časovým predstihom. Som však nezmar a nadšenie ma neopúšťalo ani po tejto úvodnej nezdarenej epizóde. Aj môj, trošinku rozladený spoločník sa rýchlo znovu naladil a rezko sme sa vybrali späť do dediny.
Rezko, pravda viac tlačení časom, než nadšením. Mali sme dohodnuté otvorenie kostolíka už niečo krátko po siedmej hodine rannej a k tej siedmej hodine už nebolo ďaleko. Ja som ešte v autobuse prelúskala malú brožúrku o tunajšom kostolíku a tak som sa zo zdravou zvedavosťou rozbehla overovať si čerstvo získané informácie.
Netrvalo dlho a pri kostolíku sa objavil milý pán na bicykli, ktorý nám prišiel otvoriť. Pre úplný obraz je nutné doplniť, že to nebol nik iný, než samotný starosta Alojz Časný. Môj obdiv, že v sobotu ráno vstal v túto nekresťanskú hodinu, aby urobil radosť dvom síce kresťanským, ale predsa len pochabým nadšencom. A tak sa mu poďakujem ešte aj touto cestou. Ďakujeme!
Pán starosta nám otvoril kostolík, odpovedal na príval otázok a po tom, čo pochopil, že kombinácia môjho priateľa, kostola a fotoaparátu je z časového hľadiska veľmi ošemetná záležitosť, nám nechal priestor a nezamkol vstupnú bráničku, aby sme sa mohli v okolí kostolíka vyjašiť do sýtosti a potrieb. A tie zjavne u môjho spoločníka nepoznajú hraníc, ako som vzápätí dostala možnosť poznať. Ja mám trpezlivosti za vagón a malý fúrik k tomu, ale občas ani toto množstvo nestačí.
Ako som sa dozvedela z brožúrky a teraz si mohla aj reálne overiť, v jednej stene kostola bol (a teda aj stále je) zamurovaný náhrobný kameň. Prezrela som si ho a vôbec ma neprekvapilo, že sa vzápätí stal terčom istého fotografického nadšenca. Nenamietala som - stál za dokumentáciu.
Mám rada kostolíky a tento bol celkom zaujímavý, ale keď som si obehla už po niekoľkýkrát a zmapovala aj jeho blízke okolie, začala som mať tendencie smerujúce k ústupu. Ale boli obratom zamietnuté. Vraj treba ešte nafotiť zmieňovaný náhrobný kameň. Žeby to bol doteraz len tréning na nečisto?- prebehlo mi hlavou.
Vzápätí som sa dozvedela, že to síce nie, ale že kameň úrazu sa skrýva v tieňoch, ktoré naň stromy vrhajú a preto je nutné čakať, kým slniečko nepostúpi na svojej nebeskej púti a nedá tak podmienky na lepší záber. Verím, že väčšine jedincov rovnakej „fotokrvnej“ skupiny je úplne samozrejmé, o čom teraz hovorím. Mne ešte nebolo. Ale každopádne som sa pri tejto hre o centimetre bavila.
Čas bol však neúprosný, rovnako ako zrejme ospanlivé slniečko a tak pokiaľ si správne pamätám, k úplnej spokojnosti nespolupracoval ani jeden. My sme však museli ísť ďalej. Čakala nás pešia túra do Senca (ako sme zistili, tak aj okolo malého jazierka) a k tomu narýchlo zorganizovaná cesta za ďalším kostolov, tentoraz v blízkej Kaplne. Ale to je už iný príbeh...
Alexie
alexie@apsida.sk
Ďalšie články o Boldogu: Profil kostola
