Východ a západ slnka v Novej Dedinke
Kostolík v Novej Dedinke sme navštívili dvakrát. Raz skoro ráno (september 2007) a druhýkrát naopak podvečer (august 2008).
Návšteva prvá - východ
Našu prvú návštevu sme naplánovali na jeseň. V pamäti mi z nej utkveli prednáška, východ slnka a orechy.
Prednáška sa týkala architektúry kostolíka, oriešky zaobstaral strom pri ceste a o nádherné divadlo farieb sa zaslúžila prebúdzajúca sa obloha.
Na tento výlet sme pozvali aj jednu našu kamarátku a tento prostý fakt spôsobil, že zvyčajná architektonická prednáška v podaní môjho priateľa nabrala na horlivosti, významnosti a rozsiahlosti. Publikum jednoducho urobí svoje. Ale nenamietala som. Kamarátka zvládla vášnivé prednášanie nášho súkromného profesora s trpezlivosťou a záujmom a ja som aspoň s konečnou platnosťou prenikla do záhad ozdobných lizén, ktoré sa mi dovtedy plietli s inými prvkami výzdoby.
Po istej dobe však moja neposedná povaha zvíťazila a uniesla som našu kamarátku z dosahu prednášateľa, ktorý sa však s rovnakou vervou a nadšením pustil do fotenia. A my sme zatiaľ podrobne preskúmali celé okolie. Kostolík obkolesovali polia. Poorané, lákavé. Pre červíka z betónovej džungle Petržalky niet väčšieho potešenia, ako s bázňou a zvedavou opatrnosťou vziať do ruky voňavú hlinu. Bolo mi cťou aj potešením.
Potom nasledoval strom a orechy. Neskúsená, ale natešená som si poskakovala pod konármi a dočahovala oriešky. Ale výsledky môjho zberu by ostali veľmi úbohé, keby som nedala na dobrácku radu staršieho pána, ktorý mi odporúčal si na ten strom vyliezť. Neviem koľko modlitbičiek si stihli preopakovať moji spoločníci, kým sledovali ten gymnasticky trúfalý výstup. Ale boli vyslyšaní, lebo som ku podivu zaujala na jednom z konárov pomerne stabilnú polohu a ako odmenu za ich obavy a úzkosť som im pozhadzovala všetky oriešky, na ktoré som dočiahla.
A tak sa nám oriešky, slniečko a kostolík v poli postarali o jedno netradičné sobotné ráno. Že svoju úlohu splnili skutočne dôsledne, o tom svedčí aj fakt, že sme sa sem vrátili.
Návšteva druhá - západ
Tento raz sme sa do Novej Dedinky vydali už v tradičnej dvojici. V lete a s vidinou možnosti nazrieť aj za múry a tajomstvá lizén. Bol sviatok Premenenia Pána a slúžila sa tu slávnostná svätá omša. Keďže sme šli z Bratislavy a čas bol pokročilý, dostalo sa mi možnosti užiť si pole do sýtosti hneď úvodom našej návštevy, keď sme po ňom „pelášili“ úctyhodnou rýchlosťou v snahe nepremeškať úvod bohoslužby.
Čo sa nám, síce s odretými ušami a ukonanými nôžkami, podarilo. Táto svätá omša sa hneď zaradila medzi tie, na ktoré budem ešte dlho spomínať. Okrem iného ma hneď úvodom zaujal fakt, že okrem môjho priateľa a prirodzene pána farára sa sprvu zdalo, že sa bude jednať o výlučne dámsku jazdu. Až neskôr som pochopila, že páni, aj keď ich bolo neporovnateľne menej, sú tiež prítomní. Len všetci si vyšli hore na emporu. Moje nesúhlasné rozhorčenie som si však odložila na neskôr, lebo moju pozornosť zaujala iná skutočnosť.
Občas sa mi síce stáva, že mi počas omše ujdú myšlienky a slová, ktoré počujem od oltára akoby boli v cudzom jazyku, tu mi však rozrušenie držalo pozornosť v plnej pohotovosti. Beztak som v istých chvíľach akoby prestávala rozumieť. Niet divu, keď sa niektoré čítania i liturgické texty prednášali v maďarčine. Dokonca i piesne boli striedané. Zaujímavá a nevšedná skúsenosť. Na našich potulkách som už bola svedkom eucharistie v maďarskom jazyku, ale kombinovanú verziu som mala tú česť zažiť po prvýkrát.
Po skončení omše sme chvíľku počkali, aby sme si od dôstojného pána potvrdili povolenie fotiť, ktoré už bolo dopredu telefonicky dohodnuté. Ale pre poriadok. Jedná milá miestna pani, ktorá ostala upratať kostolík, nám ochotne asistovala a čo to porozprávala aj o kostolíku samotnom, zvyklostiach, radostiach, aj starostiach, s ktorými sa bolo treba pasovať. Vonku sme tiež urobili pár snímok a opäť raz počkali na predstavenie teraz, pre zmenu zapadajúceho slnka. O idylku sa nám postaral usilovný kombajn, ktorý, brázdiac pole, nechával za sebou oblaky prachu. Spolu s hrou farieb oblohy a zapadajúceho slnka to bolo divadlo, na ktoré sa nezabúda.
Z eufórie sme však vytriezveli pomerne rýchlo, keď nás späť na zem pomerne nešetrne zrazili prozaickejšie problémy plynúce z faktu, že všetky časové rozvrhy návratu domov stroskotali na jednoduchej skutočnosti. Taxislužby malých miest, ktoré pokrývajú okolité dediny nie sú tak samozrejme využiteľné, ako sme boli zvyknutí z rušných ulíc veľkomesta.
A tak sa naše nôžky opäť raz dočkali neočakávaného pochodu. Naveľa sme ale predsa len stihli náš vlak z Veľkého Bielu. Napriek týmto ťažkostiam však nepochybujem, že si toto dobrodružstvo rada kedykoľvek zopakujem. A vrelo odporúčať všetkým dušiam prahnúcim po okúzľujúcich scenériách, kostolíkoch alebo orieškoch...
Alexie
alexie@apsida.sk
Ďalšie články o Novej Dedinke: Profil kostolíka
