Silvestrovský výlet na poslednú chvíľu
Začať plánovať silvestrovský večer necelých štyridsaťosem hodín pred tým, než sa začne bujaré odpočítavanie pred polnocou posledného dňa v roku, to sa bez mihnutia oka dá prehliadnuť iba u jedincov nášho špecifického razenia.
Kto totiž vie, s kým má tú česť, tak sa ľahko dovtípi, že hrozba krízy spojenej s beznádejne obsadenými silvestrovskými vychytávkami bude zažehnaná skôr, než by sa o nejakej vôbec dalo uvažovať. Ale že by to nakoniec prebehlo úplne bez kríz, to zase s čistým svedomím tiež nemôžem tvrdiť.
Keď sme sa teda, naozaj takmer v hodine dvanástej rozhodli, že predsa len dáme košom papučovej kultúre, vyvstala dilema, akej destinácii dáme prednosť. A predovšetkým, ktorá destinácia dá prednosť nám, keďže do úvahy bolo treba brať večného súpera, čiže dopravné spoje a tiež ubytovacie možnosti, keďže kempovanie v decembri je priveľké sústo aj pre našu dobrodružnú povahu.
Bolo treba vec zodpovedne zvážiť. Veď tento zážitok dostane svoje čestné miesto v lóži spolu so silvestrovskými výpravami ako bol dvojboj Kopčany-Skalica, ktorý započal celú túto tradíciu. Ďalej neskutočne premrznuté ťaženie do Štúrova a okolia, v rámci ktorého kraľovala Bíňa, keďže tam padli závažné slová, pre ktoré sme nasledujúci záver roka absolvovali už ako zákonití partneri v trebišovskej prérii.
Čo teda pribrať do zbierky? Víťazom celoslovenského kola sa aj bez sms-kového šialenstva stalo nakoniec Nové Mesto nad Váhom a jeho okolie. A tak presne sem sme smerovali trmácajúc sa odhodlaným osobáčikom, ktorý pekne po poriadku vytriasal svojich cestujúcich, aby v cieli svojej trasy a snaženia vytriasol nakoniec aj nás.
Zdieľajúc rovnaké odhodlanie vybrali sme sa neohrozene k stanovišti taxíkov, ktoré sme prevelice prakticky našli hneď vedľa vlakovej stanice. Tam sme mali česť s prvým z celého radu statočných mužov vykonávajúcich toto šľachetné povolanie v tomto mestečku. Po vyslovení našej požiadavky sa síce v jeho skúsenosťami ošľahanej tvári zračilo menšie zaváhanie, ale po istých doplňujúcich informáciach vyrazil do ulíc, aby sme ich vzápätí nechali za sebou v kúdoloch čerstvo napadnutého snehu.
Zanedlho bola naša spoločná snaha korunovaná úspechom a naše nôžky zakúsili snehovú prikrývku na mieste, ktoré sa nám ešte pred pár dňami zdalo dosiahnuteľné asi ako letné prázdniny v septembri. Haluzice - miesto, ktorému dlhujete veľa. Presnejšie kostolíku, ktorého sila a atmosféra vás dostane do kolien.
Veď cez maloktorý kostolík sa možno tak bytostne dotknúť neba. A tento by na to pokojne mohol dostať licenciu. A hoci sme tu pri našej prvej pamätnej návšteve tiež boli v decembri, teraz nás vítal úplne iný svet. Pôvodne som dúfala aspoň v bratislavské snehové pocukrovanie, ale že si práve tu Perinbaba roztrhne perinu, o tom som si nedovolila ani snívať. Ani aljašský malamut by nemohol konkurovať razancii, ktorou som sa predierala snehom k múrom starého priateľa.
Kde si nevystačili záveje, tam sa osvedčilo varovné šikovanie od vládcu foťáka a scenérie, a tak som musela dať prednosť objektívu pred vlastnou nedočkavosťou. Ale dlho som sa mu podriaďovať nemienila a už o malú chvíľu som vkĺzla medzi múry, ktoré vďačne vydali tajné svedectvo mojich vlastných spomienok. Drali sa mi pod kožu, podobne ako mráz, čo malo za neblahý následok drastické obmedzenie mojich aktivít, ktoré by rozhodne nabrali úplne iný charakter, než len bezprízorné motkanie v snehu.
Hoci som sa na tento výlet neskutočne tešila a jeho cieľ rozhodne nesklamal, bolo to snáď poprvýkrát, čo ma nebolo potrebné zložito prehovárať, aby som poslušne pristala na odchod. Žiaľ ani to najbujarejšie nadšenie nemôže zahriať zhýčkanú mestskú existenciu, ale náplasťou na skrehnutú dušu bola malá prechádzka okolím, ktorého zasnežená malebnosť sa dala rozhodne viac vychutnať za pohybu.
Po pár krokoch sme sa strhli na nepríjemné trhané zvuky, ktoré sa rozliehali od kostolíka, ktorý sme práve nechali za sebou. Keď sme takto na diaľku identifikovali ich pôvod, ostalo nám veru horko na srdiečku. Tie zvuky boli totiž od paintballovej streľby, ktorá sa žalostne ozývala od múrov bezbranného kostolíka. Sledovať takéto divadlo to bolo priveľa aj na mňa. Toľko bezohľadnej primitívnosti, to by vážení vydalo aj viac než na zamyslenie.
So šrámom v duši sme sa vydali lesíkom a ja som pri bádaní za tajomstvami každej zákruty aspoň rozdýchala rozhorčenie a oželela aj nejaké tie omrzlinky. Z lesíka sme vyšli v dedinke, ktorej názov akoby vypadol z kalendára. No názov bolo tiež to jediné, čo sme o tejto dedinke vedeli. Ako sa vzápätí ukázalo, bolo to žalostne málo pre potreby pána taxikára, ktorý sa zúfalo snažil určil našu polohu, aby nás mohol vyzdvihnúť.
Najprijateľnejším kompromisom sa ukázala obojstranne prijatá dohoda, ktorá spočívala v jednoduchom pláne stretnutia pri obecnom úrade vo Štvrtku, ako sa sa táto rozložitá dedinka volala. Ostávalo už len objaviť ten obecný úrad. Možno preto, že bola sobota podvečer a navyše ešte aj Silvester, nemohli sme za ten svet naraziť na žiadneho domorodca, čo by nás navigoval a tak sme sa museli spoľahnúť len na vlastný inštinkt.
Ale dobrá vec sa nakoniec podarila a už sme aj mašírovali smerom na Nové Mesto nad Váhom, kde sme sa nechali vyložiť pri mestskom kostole, ktorý mala v repertoári záujmu predovšetkým moja odborne zdatnejšia polovička... Pre tie moje potreby bol jednoducho priveľký ... :). Začínala práve svätá omša a ľudkovia sa len tak trúsili, čo mi bohato stačilo, aby moja pozornosť bola v plnej pohotovosti.
Po tejto večernej obhliadke a zdokumentovaní osvetleného čara kostolíka, bol najvyšší čas utiahnuť sa do teplého prístrešku. Aby si pán taxíkár od nás nebodaj neodvykol, posledný krát v tomto roku naložil celú našu minivýpravu o dvoch členoch a hor sa na Zelenú vodu, kde sme pekne v pokoji a rozmrazovaní užili silvestrovskú noc.
Aby sme oprášili starú múdrosť o ráne múdrejšom večera, navštívili sme kostol v meste ešte aj na prvý deň nového roku. A potom už šup na vlak a smer ponurá, rozospatá matička Bratislava.
Alexie
Ďalšie články o kostolíkoch: Profil kostola v Haluziciach, Stratený kostol v Novom Meste nad Váhom
