Cinobaňa-Turičky

Všetky fotky (34)

V dedinke Turičky, dnes časti obce Cinobaňa neďaleko Lučenca, stál až do roku 1928 neveľký gotický kostolík Evanjelickej cirkvi a.v. (ECAV). Po vybudovaní nového kostola sa z neho zachovalo už len presbytérium.

Turíčky sa v písomných prameňoch objavujú v roku 1327 ako „Turch“. Pod názvom „Turcz“ sa uvádza v zozname pápežských desiatkov z rokov 1332 – 1337, čo potvrdzuje aj existenciu kostola. Farárom tam vtedy bol istý Štefan. Patrocínium chrámu sv. Kríža je doložené v roku 1688.

Stavebníkmi kostola vo vyvýšenej polohe boli členovia vetvy rodu Kačić so sídlom na hrade Salgó. Pôvodne išlo o typickú gotickú stavbu s pozdĺžnou loďou, kvadratickým presbytériom zaklenutým krížovou klenbou a severnou sakristiou.

Okolo roku 1370 vyzdobili interiér monumentálne pôsobiacimi freskami maliari z dielne Majstra ochtinského presbytéria. Nájdeme tam zobrazené výjavy Zvestovania Panne Márii, Kľaňania sa troch kráľov, zápasu sv. Juraja s drakom a ďalšie postavy apoštolov a svätcov. Na klenbe sa pôvodne nachádzali vyobrazenia evanjelistov.

Kostol nemal vežu, vedľa neho stála drevená zvonica. Tú postavili zrejme najneskôr v roku 1371, keďže z toho roku mal pochádzať starý zvon, ktorý preliali v roku 1737. Súčasnú zvonicu, pekný príklad neskororenesančnej drevenej architektúry, postavili pred rokom 1691.  

V období reformácie prešiel objekt do rúk protestantom, pričom evanjelický zbor tu vznikol pred rokom 1615, zrejme už niekedy koncom 16. storočia. Okolo roku 1620 bol kostolík obnovený a evanjelici si ho upravili pre potreby svojej liturgie. Okrem iného prelomili nové okno na južnej strane svätyne a zrejme aj zabielili nástenné maľby, kedže sa na nich zachovali vyryté nápisy s menami viacerých osôb a letopočtom 1599. 

Kostol utrpel v 17. storočí škody počas tureckých vojen i možno následne počas povstania Imricha Tököliho (Thököly), ktorého oddiely spolu s osmanských vojskom dobyli Fiľakovský hrad a vyplienili jeho okolie.

Miestni veriaci si chrám začali opravovať v roku 1686. Stavba bola v tej dobe v zlom stave, pretože zrejme dlhší čas poškodená chátrala. Situáciu približuje dobový zápis k roku 1689: „Ponewadž Chrám Boži uprostred nas bil spustossený tak že se misti y muri rozlezaly“.

Veľkú opravu si vtedy vyžiadala aj krížová rebrová klenba presbytéria, ktorá sa sčasti prepadla. Museli ju preto z veľkej časti nanovo vymurovať, pričom až na spodné časti odstránili pôvodné rebrá. Takto opravený interiér dostal novú výzdobu v podobe zľudovelej ranobarokovej výmaľby ornamentálnymi, rastlinnými a geometrickými prvkami čiernej farby na bielom podklade. 

Veľkou obnovou prešiel kostolík v roku 1770. Vymenená bola šindľová strecha, na západnom štíte bolo prelomené nové okno, ďalšie okná boli zväčšené. Sakristia bola zbúraná a nahradená novou, spolu s kostnicou. V interiéri položili novú dlažbu a vymenili aj časť vnútorného zariadenia.

V 80. rokoch 19. storočia sa začala zvažovať prístavba veže, napokon sa však nerealizovala. V roku 1886 sa pristúpilo k ďalšej obnove chrámu, v rámci ktorej bol vytvorený nový vstup do lode na západnej strane miesto starého južného. Postavená bola nová tribúna na západnej strane lode, dve staršie okná na južnej strane lode zamurovali a nahradili jedným väčším. Oproti nemu prelomili rovnaké okno aj v severnom múre lode.

Pri tejto obnove boli náhodne objavené stredoveké fresky v presbytériu. Po odpadnutí kusu omietky sa pod ňou objavili gotické písmená. Tie najprv zasa zamaľovali, ale miestny farár Bancík, rodák z Betliara, začal sám s oškrabávaním novšej omietky a podarilo sa mu odkryť niekoľko postáv na východnej stene za oltárom.

V prvej vlne nadšenia z objavu boli datované do čias vlády kráľa Bela III. (1173 - 96) a označené ako najstaršia pamiatka svojho druhu v rámci celého Uhorska.

Po odkrytí "starobou ošumelých" fresiek si miestny zbor vyžiadal od vtedajšieho ministerstva kultu veľké biele opony z látky, aby nimi mohol fresky zakryť. Ukázalo sa, že to nebol úplne najlepší nápad, ako potvrdzuje evanjelický kňaz J. Slávik vo svojom článku v Sborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti z roku 1901: „...vysoká vláda, aby (fresky) zachránené boli, dala nákladom sto zlatých zakryť plátnom, za ktorým sa ale iba pavučina a prach zbiera a po krátkych 14 rokoch, ako sú obrazy spod vakovky odkryté, sú už teraz v žalostnom stave: vakovka je niekde spadnutá, múry dopukané, obrazy miestami už nie znateľné“.

Kostolík už v 20. storočí kapacitne nestačil veriacim Evanjelickej cirkvi a.v., a tak sa rozhodli postaviť si nový chrám na mieste pôvodného, hoci pôvodne, ešte pred 1. svetovou vojnou, sa uvažovalo len o vystavaní veže.

Rozhodnutie postaviť nový kostol padlo v druhej polovici 20. rokov 20. storočia. Vzhľadom na existenciu stredovekých nástenných malieb v presbytériu presadili pamiatkari aspoň zachovanie tejto časti starého chrámu.

Gotickú loď tak zbúrali a na jej mieste postavili v rokoch 1928 - 29 nový kostol v neorománskom štýle orientovaný v smere sever - juh. Do užívania bol odovzdaný 13. októbra 1929. Plánovaný rozpočet 204 000 Kč narástol až na približne 300 000 Kč a práce sa pretiahli o jedenásť mesiacov. Zboru to spôsobilo veľké finančné problémy a viedlo dokonca aj k odchodu farára.

Hodnotné fresky v gotickom presbytériu prešli istým reštaurovaním v druhej polovici 30. rokov minulého storočia. Počas 2. svetovej vojny bol kostol poškodený paľbou, keďže na veži mal mať svoje stanovište nemecký ostreľovač. Na opravu poškodenej svätyne mal poskytnúť pamiatkový úrad v roku 1946 sumu 8-tisíc korún.

Evanjelická cirkev nemala záujem o údržbu starého, už nepotrebného presbytéria, ktoré preto prevzal štát. S touto vlastníckou zmenou podľa všetkého súviselo aj zamurovanie gotického víťazného oblúka, čím došlo k oddeleniu od nového kostola. Svätyňa je tak prístupná len malým vstupom zo severnej strany.

Stalo sa tak niekedy pred rokom 1960, kedy už pôdorys stavby zachytáva túto úpravu. Vznikla tak nezvyčajná situácia, keď jedna sakrálna stavba má cirkevného i svetského vlastníka. Aktuálne, od roku 2009, je staré presbytérium majetkom obce. Celý kostol i zvonica získali status národnej kultúrnej pamiatky v roku 1963.

Začiatkom 80. rokoch minulého storočia dostala stará svätyňa nové zastrešenie a boli aj snahy riešiť jej problémy so statikou. V roku 1985 sa uskutočnil reštaurátorský výskum, na ktorý následne nadviazala prvá etapa reštaurovania. Stredoveké maľby boli odkryté v celom zachovanom rozsahu a okraje stredovekej omietky zafixované. Pre nedostatok finančných prostriedkov sa už v reštaurovaní nepokračovalo.

Opätovne sa práce na turičskych freskách rozbehli až v roku 1997. Boli súčasťou väčšej pamiatkovej obnovy celého presbytéria, v rámci ktorej sa riešili statické poruchy stavby v podobe viacerých trhlín v murive. Takisto bolo do gotickej podoby rekonštruované južné okno. 

GPS: 48.451231066, 19.670191705

Zdroje:
- Adamovič, Š.: Dejiny evanj. cirkevného sboru turíčskeho. Turíčky 1936.
- Kresánek, P. a kol.: Slovensko. Ilustrovaná encyklopédia pamiatok. Simplicissimus, Bratislava 2009.
- Podolinský, Š. - Podolinská, A.: Kostoly a ich pohnuté osudy. Dajama, Bratislava 2022.
- Dvořáková, V. - Krása, J., - Stejskal, K.: Středověká nástěnná malba na Slovensku. Odeon/Tatran, Praha/Bratislava, 1978.
- Paučová, A.: Novohradská nástenná maľba.Komparačný výskum nástenných malieb v kostoloch v Ľuboreči, Starej Haliči a v Turíčkach v analógii s nástennými mabami kostolov v Gemeri. Národné pamiatkové a krajinné centrum, Slovenský ústav pamiatok a krajiny, regionálne stredisko Lučenec, 1997. Materiál uložený v Archíve PÚ SR pod číslom R3368.
- Pakan, J. - Togner, M. a kol.: Návrh na reštaurovanie pamiatky. Reštaurovanie nástenbných malieb presbytéria kostola v Turíčkach. Štátne reštaurítorské ateliéry Bratislava, Oblastný reštaurátorský ateliér - Banská Bystrica, 1985. Materiál uložený v Archíve PÚ SR pod číslom R1965.
- Kušnierová, E.: Zámer na reštaurovanie pamiatky Cinobaňa, časť Turíčky. Stredoveké presbytérium ev. a. v. kostola. Pamiatkový ústav Bratislava, regionálne stredisko Rožňava, 1994. Materiál uložený v Archíve PÚ SR pod číslom R3005.
- www.cinobana.sk
- www.velkaves.sk/BF/turicky

esteban
22. 6. 2010, upravené 4. 9. 2012 a 2. 9. 2023

Za ochotu a pomoc ďakujeme pani A. Moravčíkovej z KPÚ BB, pracovisko Lučenec, ako aj pracovníkom Archívu Pamiatkového úradu SR.