Dušičkový výlet do Kolíňan
Pri kostolíku v Kolíňanoch sme sa pôvodne mali iba zastaviť. Nakoniec zastavil on nás. A stalo sa to takto.
Novembrový sviatok Všechsvätých so sebou vždy prinášal premiestňovanie národov a my sme boli súčasťou tejto migrácie so železnou pravidelnosťou. Zavesiť venček, zapáliť kahančeky, ozrejmiť si rodinný rodokmeň a späť do rodných končín.
To bol nemenný scenár. Pravda až do chvíle, čo sa môj život splietol so životom toho, ktorému sa pri spomenutí akejkoľvek cesty v hlave okamžite spustil výstražný signál a rozbehol nezastaviteľnú mašinériu organizačných aktivít. A tak rodné končiny museli počkať.
Predvlani sme sa po pietnych povinnostiach nechali vysadiť v Kostoľanoch pod Tríbečom, čo sme zavŕšili ešte aj podvečerným výstupom k dražoveckému kostolíku a vlani sme do programu zaradili dvoch kandidátov -Veľké Chyndice a Kolíňany.
Podľa cestovateľského programu sme sa dohodli so zbytkom posádky, že to budú skutočne len kratučké zastávky, kde si môžu povystierať ucestované kostičky, kým mi trochu unavíme náš zvečňovací aparát. A tak spiatočná cesta do matičky Bratislavy bola prerušená po prvý krát vo Veľkých Chyndiciach.
Presne podľa dohovoru sme vyskočili a v zrýchlenej verzii sa pustili každý do svojich zvyčajných povinností. Ja do okukovacieho obiehania a druhá polovička tandemu do dokumentárnych činností. Bolo to rýchle a bezbolestné. Len o niečo neskôr sme pokračovali smer Kolíňany.
My v radostnom očakávaní kostolíka, môj brat namotivovaný vyhliadkou na prevetranie svojho terénneho tátoša v jemu blízkom teréne. Prišli si na svoje obaja. My sme boli na rade. Len sme to ešte netušili. Obzreli sme si kostolík zbežne už z auta, ale že dodržať harmonogram v tomto bude nebude také ľahké, nám bolo zrejmé, až keď sme vystúpili.
Pre presnejšiu predstavu toho čo nasledovalo si stačí predstaviť akékoľvek energiou nabité zvieratko, ktoré vypustili po niekoľkých hodinách z klientky. Podobne bujaré a nekontrolovateľné pobehovanie som predvádzala v dôvernom prevedení. Nevedela som čo skôr. Obzrieť si kostolík, preskúmať cestičku lákavo sa vinúcu do neznáma, preskúmať výhľady z každej strany? Veď sme boli na kopci! Jeseňou sfarbené stromy sa dožadovali môjho obdivu a gaštany na zemi boli v pohotovosti naskákať mi do dlaní.
Zmätene som zdvihla oči k autu a jeho osadenstvu, ktoré čakalo kedy dokončím túto atletickú vsuvku a bude sa pokračovať v ceste domov. Dušička vystrčila pazúriky na odpor. Takmer som zaslzila. Ale nie nadarmo v lete pred oltárom odoznela veta o jednom tele. O pár metrov ďalej sa odohrával rovnaký zápas. To som pochopila, keď sa druhá časť tohto celku vynorila spoza múrov kostola s mobilom v ruke a zistenými odchodmi autobusov v hlave.
Bojová porada trvala pár sekúnd a už sme sa aj hrabali na sedadlách, aby sme do plecniaku nahádzali pár vecí na prežitie, vysvetlili nečakaný zvrat a uistili posádku, že po overení spojov sme skutočne schopní dopraviť sa domov aj svojpomocne. Pusa na rozlúčku a vec bola vybavená.
Iskričky v očiach môjho brata veštili dobrodružné úmysly, ktoré sa vzápätí potvrdili, keď spiatočnú cestu absolvovali trasou, ktorá rozhodne moju babičku nominovala na najvytrasenejšiu babinku roka. Aj najvytešenejšiu. Aká babka, také vnúčatá.
Po odchode rodinnej jednotky pokračovali započaté aktivity, akurát v pokojnejšom a dôkladnejšou duchu. Kochanie prírodou striedalo kochanie sa kostolíkom. Trocha sklamane sme sa ponevierali pred zavretými dverami a pokúšali sa čo to preskúmať aspoň cez priehľadné časti vstupnej časti. Isté rozčarovanie sme radšej bežali rozptýliť do okolitej prírodnej ponuky, pričom našu pozornosť zaujali podivné kríky s obrovskými tŕňmi. Keď som dobádala a dohrala sa do sýtosti, sadli sme si na veľký kameň a nechali sme nožičky aj dušičky trošku odpočinúť.
Nie nadlho, lebo ku kostolíku sa zrazu blížila nejaká pani a naše neomylné vnútorné radary okamžite vyhodnotili, že to bude príbuzná duša. Čo sa vzápätí potvrdilo jej veselým pozdravom a ochotou pustiť nás na chvíľu do kostolíka.
Fotiť sme síce nemohli, ale nielen technikou sa dá zvečniť videné. Film našich duší sa vyfotil do posledného záberu. Poďakovali sme sa, ešte sa trošku pokochali a vybrali sa dolu do dediny.
Prešli sme sa po cintoríne a len tak pozorovali kostolík z opačnej, nižšie položenej perspektívy ako doteraz. Ako ostne na kríčkoch, čo som skúmala hore pri kostolíku, mi narobil škrabance v duši pohľad na ponurosť smetiska, ktoré v ostrom kontraste konkurovalo kráse tohto miesta. Smutné, ale pravdivé.
Keďže sme mali ešte istú časovú rezervu, šli sme ešte ďalej, že urobíme pár snímok kostolíka z väčšej vzdialenosti. Mňa však viac ako lov vhodných záberov zlákal futbalový zápas, ktorý prebiehal v plnom prúde na miestnom ihrisku. Nechala som sa strhnúť ako oddaný fanúšik oboch zúčastnených mužstiev, nadobro ohúrená atmosférou dedinského športového zápolenia. Bola to paráda.
Nadšená novým zážitkom som cupitala späť ku kostolíku ožiarenému zapadajúcim slniečkom, ktoré nám zrejme týmto splácalo svoju skúposť z prvej časti dňa, keď nás sprevádzala trocha pochmúrna hmla.
Napokon sme sa rozlúčili s kostolíkom, jeho nádherným okolím a vybrali sa dole cestičkou, ktorá zaváňala dobrodružstvom a o to cennejšími zážitkami. Ich hodnotu sme si naplno vychutnali až na zástavke, čakajúc na spoj domov, keď už naplno odozneli obavy z toho, aby dobrodružstvo neskončilo dobrodružne až nad mieru.
Cesta domov bola predsa len ešte dlhá. Ale autobus sme stihli a o pár minút sme sa už natriasali na trase, ktorú sme mali podľa pôvodného plánu absolvovať už pred pár hodinami. Ale niekedy je viac než prospešné urobiť takému plánu škrt cez rozpočet...
Alexie
