Výlet za Magdalénkou

Všetky fotky (15)

Kostolík v Rakovnici patrí k tej hŕstke vyvolencov, o ktorých už na prvej návšteve bolo rozhodnuté, že druhá návšteva ho zaručene neminie. On samotný, jeho poloha, okolie, prístupová cesta, jednoducho všetky kritéria trvalého zahniezdenia v repertoári nadšenia spĺňal na plný počet bodov.

Niet preto divu, že každé naše východniarske výletnícke plánovanie zahŕňalo aj svojrázne osobitý kostolík nad dedinkou Rakovnica. Cez nekompromisné sito časových, poveternostných a premiestňovacích obmedzení sa však víťazne preosial až tohtoročnú Veľkú noc.

Brilantné stratégie môjho špekulantsky založeného zákonného partnera sa odrazili aj na tejto precízne pripravenej akcii. Ale tento krát za mojej výdatnej podpory a drankania datovaného ešte do matičky Bratislavy.

Chcela som totiž v Rakovnici aj na svätú omšu. Teda nie priamo do „nášho“ kostolíka, to by som si musela počkať do letnej púte, ale do kostolíka priamo v dedinke. Aj preto, že som si chcela užiť trochu dôvernosti, ktorou dýchajú liturgické slávenia v malých dedinkách a aj preto, že som priamo zo zdroju mala informácie, že tento kostolík majú pod patrónom rožňavskí saleziáni, čo sľubovalo kombináciu, ktorú som si rozhodne nechcela nechať ujsť. Dobrá vec sa podarila nad všetky očakávania.

V nedeľu sme nedočkavo podupkávali pred kostolom v Rožňave, pri ktorom sme podľa dohody mali stretnutie so saleziánom, ktorý v túto nedeľu mal slúžiť svätú omšu v Rakovnici, a ktorý nedokázal odolať návalu nadšenia, ktorým sme ho zavalili deň predtým priamo vo vstupnej bráne mládežníckeho strediska.

Dočkali sme sa a po bleskovej obhliadke priestorov strediska sme sa vydali na cestu. Ja som spracovávala dojmy, dojatá atmosférou tunajšej saleziánskej komunity, dýchajúcou intímnou vzácnosťou, ktorá sa v obrovských priestoroch ten našej bratislavskej jednoducho strácala. Kus z nej som si odnášala v srdiečku aj zo svätej omše, ktorá sa niesla nielen v očakávanej dôvernosti, ale aj typickej saleziánskej náture, čo zážitok rozhodne len umocňovalo.

Po svätej omši sme si ešte na pamiatku odfotili kostolík a o pár chvíľ sme sa už  opäť viezli, keďže sme s potechou prijali ponuku saleziána a momentálne nášho osobného šoféra na motorizované priblíženie k cieľu našej nedeľnej výpravy. Vďaka ti, Paľo, ešte raz.

Ale i keď z časových dôvodov bola vítaná možnosť kus cesty absolvovať práve takto, rovnako nadšene som vyskočila na vlastné nôžky a rozbehla sa v ústrety lesnej cestičke, ktorá nás čakala, len čo sme sa ešte raz poďakovali a rozlúčili.

Spomienky akoby mi ožívali priamo pod očami. Poskakovala som si s takou ľahkosťou na duši, ako si len môže poskakovať mestský červ v prirodzene opojnom omámení prírody. Z cestičky som zazrela koberec z fialových kvietkov a bez jediného zaváhania som zbehla oceniť jeho nádheru z bezprostrednej blízkosti.

Pokojne by som si tam hovela ako lesný škriatok aj do súdneho dňa, keby ma môj milý a teraz predovšetkým fotenia chtivý nedočkavec nepopohnal k ďalšiemu postupu. Rozčarovanie ma opustilo ešte skôr než som sa stihla k nejakému prepracovať. Veď stačilo už len trochu pobehnúť a bol tam. Ako na dlani. Náš kostolík.

Akoby na nás čakal. V svojej pokojnej dôstojnosti, ktorou mi naposledy tak vyrazil dych. Prichádzať k tomuto kostolíku bolo ako čítať knihu. Strhnutý textom prevrátiť stránku a naraziť na prekrásnu ilustráciu. Nečakanú, ale dokonale zapadajúcu. Ja som teraz, tak ako pred časom tiež očarená prírodou narazila na tento, do nej dokonale zapadajúci kostolík.

Trochu sklamane som zajastrila. Spoza kostolíka bolo počuť neklamné zvuky toho, že niekto si zvolil toto miesto ako vhodnú destináciu na bujarý nedeľný piknik. Tento krát som rozčarovanie spracovať stihla dôkladne. Ale keď sú vám hviezdy naklonené, tak máte vyhraté, aj keď je biely deň.

Celá spoločnosť sa aj so svojou hlučnosťou akoby na povel vydala na ústup a ja som klesla do trávy s takou vďačnosťou, že mierne záchvevy muselo byť cítiť až kdesi dole v dedinke. Vôňa pôdy, lesu, trávy bola neuveriteľná a lákavá. Neodolateľná rovnako ako nutkanie v najtajnejších zákutiach mojej všetečnej dušičky.

Túžila som s tou vôňou splynúť a svoju túžbu som vyjadrila v súlade s dušičkou všetečnosťou. Ako malé vrece s veľkým nadšením som sa skotúľavala po mierne sa zvažujúcom kopci. Svet sa mi točil ako na kolotoči a ja som sa tej mele obrázkov s radosťou poddávala.

Spokojná som sa posadila, nabrala dych a orientáciu a utekala sa ešte pobaviť s malým dreveným vodným mlynčekom, ktorý sa pýšil v toku potôčika v jarčeku. Kým moja dušička jasala nabažená dojmami, tá druhá uspokojená skôr preplnenou kartou vo foťáku, navrhla ešte malý prieskumný výlet nad kostolík.

Návrh bol prijatý okamžite a v plnom rozsahu. Prešli sme kus povyše, malinko sa zadýchali a obratom oželeli vynaloženú námahu, pretože za pohľad, ktorý sa nám naskytol by sme  pokojne obetovali dva razy toľko. Dolina, kostolík-pastva pre oči, dar pre dušu.

Keď sa oči  napásli, opäť som neodolala a trochu preverila trávičku celým povrchom tela. Spokojne som konštatovala, že to funguje i tu a utekala pozrieť, kde zmizla moja  túlavá polovička, ktorá oželela možnosť okomentovať pre zmenu moje nadobro zbedačené nohavice, čo znamenalo, že ho muselo zaujať niečo ešte lákavejšie.

Miesto oprávneného vyhrešenia sa mi dostalo možnosti preskúmať zopár drevených búd v blízkom lesíku, ktoré zrejme už dávno neslúžili svojmu pôvodnému účelu. Starý kahanec na stole na chvíľu zaujal moju pozornosť, ale už o pár minút, sme sa viac časom, než vlastným rozhodnutím poháňaní, vracali na cestičku, ktorá nás sem priviedla.

Ale veru sme sa jej dlho nedržali. S nezlomnou odvahou a zlomenými obavami sme sa pustili do úžľabín, kde sme sa brodiac sa lístím tešili z parádneho zakončenia výletu. Vyšli sme síce v akejsi záhrade a chvíľu sa rozpačito obzerali, či nás neprivíta nejaký spravodlivo rozhorčený Dunčo, ale našťastie žiadny podobný uvítací výbor sa nekonal.

Ale vydýchli sme si až na hlavnej ceste, odkiaľ sme si už museli zavolať taxík, pretože sme vedeli, že autobusu sa už nedočkáme. Ale neľutovali sme. Skôr sme už za horúca začali spriadať plány, kedy zase navštívime našu milú Magdalénku. Ako to vidím ja, dlho to nepotrvá :).

Alexie

Ďalšie články o Rakovnici: profil kostola, Šimonova pomoc..., rozhovor