Objavný výlet do Hontu

Tento výlet začal veru dosť nezvyčajne, a to aj na naše obvykle neobvyklé pomery. A to na rožňavskom daňovom úrade. Niežeby sa v pivnici budovy tejto úctyhodnej inštitúcie boli našli ruiny stredovekého kostolíka ani štukatér náhodne neobjavil pod fasádou dômyselne zamaskovaný oblúčikový vlys.

Dôvody našej návštevy boli omnoho prozaickejšie. Môj manžel, úradne stále tunajší domorodý občan, bol splniť svoju povinnosť a odovzdať za pol kila papierových záležitostí. A to aj napriek môjmu dôraznému vyhláseniu, že jeho najskvostnejšou obchodnou transakciou za minulé obdobie bol bezvýhradne sobáš s mojou maličkosťou.

Táto skutočnosť však zjavne ostala poburujúco nepovšimnutá, pretože poverená pani pracovníčka ho vybavila v rekordne krátkom čase. A tak sme pred cestou na stanicu a započatím skutočne zmysluplného putovania, mali ešte priestor na malú prechádzku po námestí.

Cesta vlakom do Zvolena prebehla v tradičnom kochaní prírodou a narastajúcim nadšením z objavnej cesty, ktorá nás čakala. Tentokrát pre oboch, lebo nôžka ani jedného z nás ešte nevstúpila na neprebádané územia plánované pre túto už tradičnú okolo zvolenskú obchôdzku.

Vo Zvolene sme sa ešte odbremenili v úschovní batožín a už sme aj šprintovali na autobusovú stanicu. Cestou do cieľa sme aspoň z diaľky zamávali starým dobrým známym-kostolíkom v Dobrej Nive a Babinej, a len s obrovským úsilím sme sa zmierovali s krutým faktom, že pri tom mávaní aj ostane.

Ale keďže šanca, že ukecáme zbytok cestujúcich a pána šoféra na krátku prestávku len pomocou šarmu a bez teroristických metód, bola mizivá, tak nám ostalo sa len utešovať navzájom. Nálada sa podstatne vylepšila, keď sme vystúpili v Hontianskych Nemcoch. Náš vycvičený inštinkt nesklamal a hneď prvá zvolená cestička nás bezpečne doviedla až k múrom kostolíka, ktorý bol na zozname objavov toho dňa ako prvý.

Teda aby som bola presná, k múrom, ktoré chránili múry kostolíka. Fotoaparát rovnako ako jeho majiteľ už boli príliš nadšení, aby sa pokúšali nájsť akýkoľvek bližší prístup a charakteristické cvakanie sa okamžite rozľahlo pokojným okolím.

Mňa na malú chvíľu zaujalo niečo úplné iné. Podivné, rýchlo sa pohybujúce body na nohaviciach toho natešeného umelca, ktorý práve totálne rozladil haldu mravcov, nemajúcich ani zamak pochopenia pre stavby obdivujúceho nadšenca. Niet divu, keďže zrejme práve značne ochromil tú ich vlastnú.

Ako správna manželka som okamžite zakročila a prerušila túto scénu nápadne pripomínajúcu menej náročné americké filmy o inváziách drobného zvieractva na nič netušiace obyvateľstvo. Možno pri tomto súboji, ale možno už skôr padla v boji aj zimná čiapka našej statočne sa brániacej obeti. Z bitky vyšiel víťazne, ale čiapku sme už nikdy nevideli.

Po tomto urputnom zápolení sme sa vrátili na cestičku a našli aj tú, ktorá viedla až k samotnému kostolíku. Cvakanie sa ozvalo znova. Z bezprostrednej blízkosti, aj z blízkeho cintorína, kde ma zaujali sochy Kalvárie, ktorým som prišla na chuť pred časom v Trstíne a odvtedy som im venovala pozornosť aj kdekoľvek inde. Aj drevená socha pred kostolíkom si našla čestné miesto v spomienkach môjho nadšenia.

Málinko času do odchodu autobusu nám ešte ostávalo, tak sme ešte podnikli prieskumný pochod na miestny obecný úrad v snahe odísť bohatší o akúkoľvek brožúrku, knižku či iný materiál vhodný pre naše účely a v mojom prípade aj pre potešenie a spomienku. Obecný úrad sme síce našli, aj ochotné duše v ňom, ale nič vhodné sa nenašlo. Nepochodili sme, ale vzápätí sme sa veru dosť nachodili cestou spať na zástavku a veru rezko, keďže toho času bolo naozaj, že málinko.

Ale o pár minút sme si to už aj šinuli smerom na druhý bod v programe-Ladzany. Vedení neomylnou intuíciou, ktorej by mohol konkurovať jedine tak komisár Rex pri stopovaní salámovej žemle, sme opäť raz zdarne dorazili ku kostolíku.

Mal svojské čaro a hneď sa mi zapáčil. Po malej chvíľke náš organizačný stratég započal druhú fázu programovej náplne tejto návštevy a zavolal pani diakonke, ktorú už vopred varoval, že sa v jej revíre budú motať dvaja spoznávania chtiví nadšenci. Ochotná pani diakonka však prejavila nielen porozumenie, ale i ochotu a netrvalo dlho a už aj sa objavila s kľúčmi. Otvorila nám a kým čo to prezrádzala o kostolíku, ja som si ho začala dôkladne prezerať.

Ale zrazu som si všimla, že nielen my pozeráme, ale aj na nás pozerajú. Sivastá mačička nazerajúca do kostolíka si nás premeriavala nedôverčivým pohľadom. Zdvorilo som cicušku pozdravila, aby som neurazila jej mačacie city. Pani diakonka sa len zasmiala, že vonku budú isto aj ďalšie. Viac mi nebolo treba hovoriť.

Už aj som utekala zmapovať situáciu. Veru vedela, čo hovorí. Zo tri som zazrela hneď v areáli kostolíka. Sklonila som sa a snažila som sa ich presvedčiť, aby sa prišli dať pohladiť. Ale zjavne nič podobné nemali v úmysle. Pani diakonka vyšla za mnou a tiež im začala dohovárať. Mala výhodu, pretože vedela, u ktorej z mačacích dám má podobný príhovor zmysel.

Za chvíľku mi už aj priniesla jednu v náručí. Hladili sme cicušku, a preberali všetko, čo len podobne spriaznené duše preberať môžu, keď sa takto náhodne naladia na spoločnú nôtu. Keď bolo dokumentárne poslanie v interiéri kostolíka zdarne dovŕšené, vyšiel jeho tvorca za nami na dvor, kde som h o hneď zahltila požiadavky na zvečnenie aj mojich nových priateľov.

Pani diakonka nám ešte poradila, ako sa dostaneme na správnu zástavku autobusu, ale nepustila nás len tak. Pridala pozvanie na kávu či čaj, ktoré sme vzhľadom na aspoň malú časovú rezervu prijali. Pri dome sme sa ešte zoznámili aj s ďalším zvieracím obyvateľom, malým, uštekotaným psíkom, ktorému som sa rozhodne pozdávala omnoho menej, ako on mne.

Ku káve a čaju sme dostali aj výborný koláčik, vďaka ktorému som prvýkrát v živote mala tú česť zistiť ako chutí rebarbora. Zasýtili sme nielen brušká, ale aj dušu a nadšenie, pretože nám pani diakonka dala prezrieť aj kroniku plnú zaujímavých fotiek a informácií o kostolíku.

Večná škoda, že toho času nebolo viacej. Museli sme sa rozlúčiť aj s kronikou, aj s pani diakonkou, psíkom aj cicuškami, ktoré nás boli vyprevadiť až takmer k ceste. Posledných pár záberov a rezkou chôdzou sme si to šinuli k zástavke.

Návrat do Zvolena bol podobne ako cesta sem poznačený zvedavými a ľútostnými pohľadmi častujúcimi známe kostolíky v Hontianskych Nemcoch, Dobrej Nive, či tie ešte neprebádané v Sebechleboch a Krupine. Zapadajúcim slnkom zaliata Babiná nám takmer vohnala slzy do očí a ja som mala čo robiť, aby som toho môjho smutne hľadiaceho spolucestujúceho udržala na sedadle.

Chlácholivo som hladila jeho sklamanú dušičku spomienkami na krásne chvíle nášho výletu a tak si kus radosti z nich prežívala ešte raz. Vo Zvolene nás čakalo už len rutinné vyzdvihnutie batožiny a vyhľadanie spoja do pochmúrnej reality všedných dní, ale aj keď sme ešte neoprášili blato z topánok tohto výletu, tak v nás už klíčili zrniečka nadšenia a plánovania na tie nasledujúce. Tak ako vždy...

Alexie
alexie@apsida.sk

Ďalšie články o kostolíkoch: profil kostolíka v Ladzanoch