Návrat strateného (pri kostolíku v Sádku)

Básničky a príbehy som vymýšľala dávno pred tým, než som sa naučila písať. Je dosť možné, že ešte skôr, než som sa naučila hovoriť. Prvý celistvý príbeh, ktorého detaily si pamätám ešte dnes, boli zážitky somárika Peťka, ktorý strčil hlavu do odpadkového koša a preniesol sa do rozprávky. Názvy kapitol mi musela písať mama, lebo aspoň tie som chcela uchrániť od prváckeho kostrbatého písma.

Prvé dielka neprežili pubertálne besnenie spojené s ničeným dôkazového materiálu na trápnosti detstva (čo by som dnes za ne dala), ale tieto siahodlhé dramatické, prepracované životné príbehy dostali šancu v tlačenej forme. Jeden z nich mi raz kolegovia dali ako narodeninový dar zviazať a dodnes je to hádam najhrubšia kniha v mojej knižnici. Pravdaže, rukopis museli odo mňa získať malou lsťou, lebo sú predsa len poznačené autorskou neohrabanosťou a doznievajúcim dospievaním, a preto som ich založila skôr ako spomienku na terapiu, než ako čitateľskej verejnosti prístupne dielo. Vďaka tomuto zásahu prežili aj na úctyhodnej kôpke diskiet. Ale odvtedy sa zľahla zem.

Nie úplne, samozrejme. Krátke príbehy, postrehy, myšlienky, istý čas aj rozprávky pre deti, básničky na požiadanie k rôznych životným medzníkom to všetko síce ešte kráčalo v stopách niekdajšej bohatej tvorby, ale už to boli skôr náhodné kroky než poctivo ušliapané cesty dôb minulých. Keď uzrela svetlo virtuálneho sveta naša stránka o kostolíkoch, bol to môj spôsob, ako k nej prispieť aj inak než len nosením statívu. Priblížiť jej návštevníkom naše občas aj strastiplné cesty alebo to, čo už pretekalo cez emóciami nabitú dušu; síce po odbornej stránke to moc nepridalo, ale bol to môj spôsob, ako sa stať jej súčasťou.

Ale čosi tomu chýbalo. Opisovala som dianie, pocity, názory. Príbeh, ten však chýbal. V cestopisoch mal svoje miesto, ale bol to náš príbeh. Vyrozprávala som ho, ale nedotvorila. Úbohá zabudnutá fantázia. To čaro moci nad postavami a ich osudmi.  Akosi už nebolo prečo, ani ako. Nebol  impulz, potreba? Sama neviem. Je to niečo, čomu sa nedá rozkázať. Buď to príde, alebo nie. A mne bolo treba pomôcť.

Pomoc prišla. Ťažko povedať či nečakane, možno ani nie. Keby som si mala vybrať miesto a spôsob, tak asi neváham a môj tip bude smerovať presne týmto smerom.

Bola jeseň, čas kedy sa síce už mierne zababušení, ale ešte predsa len ako tak pohodlne, môžeme vybrať na výlet bez toho, aby sme mali problém vystihnúť tých pár vzácnych chvíľ chabého svetla medzi rannou a večernou ponurou nadvládou. Bez predošlého dohovoru, čiže s dušičkou malou ako hračka zo žltého vajíčka sme zazvonili pri dverách rodinného domu, ktorý sme už dôverne poznali.

V Sádku sme neboli prvý ani určite ani posledný raz. Napäto sme čakali. Z časti preto, či bude naša misia úspešná a dostaneme sa aj dnu do kostola. Úprimne však priznávam, že tá moja časť práve viac bažila po tom, či nás príde odborne skontrolovať psík, ktorý mi prirástol k srdcu rovnako silno, ako kostolík, čo sa skrýval vzdialený už len na krátku prechádzku. Že tam ešte bude, o tom som nepochybovala, ale dvorní psíkovia majú predsa len o niečo menšie a neistejšie trvanie.

Moja časť bola uspokojená veľmi rýchlo. Psík pribehol, dokonca tam tých labiek cupotalo o čosi viac. Ako nám čoskoro vysvetlila jeho majiteľka a naša spása na otvorenie kostola, tie labky navyše patrili priamemu potomkovi, čo po mamine zdedil vizáž aj povahu. V tomto majú navrch zase havkáči. I také sa stáva. Kostolík nás pri opakovanej návšteve ťažko prekvapí svojím rozmnožením. Ak áno, tak to nebývajú milé prekvapenia, lebo nové prístavby po ňom veru ani vizáže ani čaro osobnosti nepodedili. Každopádne psíkovia boli dvaja, teta iba jedna, ale rovnako milá ako predtým. Prekvapil i sme ju, ale ani najväčšia ochota nohám sily nepridá, tak nám nakoniec dala kľúče a vyslala nás do svahu pozdĺž jej záhrady samých. Šli sme radi a vďačne aj tak.

Kostolík nás privítal ako starých priateľov, my jeho rovnako a priateľstvo sme potvrdili vstupom do jeho tajomstiev. Odhalil toho dosť, ale mňa to nejako ťahalo viac von. Vzhľadom na iste neklamné znaky, nadšenia a rozvrh fotografických prác bolo zrejmé, že sa mi vytvára bohatý a časovo objemný priestor na sebarealizáciu. Tiež bolo zrejmé, že by sa mi ich aktér pri tejto mojej bohumilej činnosti len zbytočne motal pod nohami a tak som poslúchla hlas duše a vymotkala sa von. Pre spresnenie bol to hlas duše aj hubárskej vášne, lebo už len cestou sem sme na lúke objavili bielučké hlavičky šampiňónov, ktoré takto bez konzervy mali predsa len iné čaro. Nikto teda neriešil moje pohnútky, aj druhá strana mala zrejme svoju teóriu o vzájomnom „podnohovom“ motaní. Hlavne, že sú všetky strany spokojné.

Pred kostolíkom som si najskôr dôkladne obišla cintorín. Pri predchádzajúcej návšteve mi teta rozprávala príbehy, čo strážili tieto náhrobky, osobné a ľudské. Napriek mojej chronicky zlyhávajúcej pamäti, tieto v nej uviazli. Neboli to len mená vyryté v kameni. Boli mi známe a blízke. Pomodlila som sa, pozdravila ich a vyšla z bráničky. Sú kostolíky, ktoré mám osobitne rada. Pre ne samotné. Tento však patrí k tým, ktoré mám rada aj pre všetko na okolo. Dal nám už toho tak veľa. Priateľstvo, zážitky, najsladšie jahody, vďačný terén pre môjho na rely zaťaženého brata a teraz mi vrátil čosi, čo som už dávno stratila.

Bolo to možno pripomenutím si životných príbehov, ktoré mi rozprávala teta pred časom, možno tým, že som sústredila pozornosť na hľadanie šampiňónov, a tak mi neuleteli myšlienky príliš ďaleko, možno kostolík nepotreboval žiadny dôvod a jednoducho mi daroval príbeh. Svoj, môj, náš spoločný, úžasný v tom, že nebol vlastne nikoho z nás. Prišlo to samé, prirodzene, ani som sa neprekvapila. Hľadala som hríby, občas sa pozrela na múry kostola, a celkom prakticky nastražila uši a oči, či sú stále badateľné neklamné znaky fotografickej činnosti v jeho vnútri. Snáď ma sem nepriviedli napospas vlkom. Všetko plynulo, ako malo.

Neviem, ako sa v človeku zrodí príbeh. Ten prvý okamih akoby nebol. Proste zrazu plynie. A ten vo mne plynul – bez problémov. Akoby nikto nebol prestal. Nebudem teraz opisovať o čom bol. To je už iný, samostatný príbeh. Možno inokedy, ak by o to vôbec niekto stál. Teraz stačí povedať, že mal všetko. Myšlienku, dej, postavy, posolstvo. Neviem, ako to prebieha u iných ľudí, ale u mňa je to tak, že si proces jeho tvorby ani neuvedomujem. Nemusím ani  snívať, beztak sa odvíja sám od seba. Občas mi to nedá, nepozdáva sa mi riešenie vlastného podvedomia, vstúpim do neho a zmením dianie podľa svojho vkusu. Silné okamihy si vrátim, vychutnám alebo vycibrím opakovaním. Je to príbeh pre tú danú chvíľu. Málokedy sa k nemu ešte vrátim, zriedka ho položím na papier alebo inak uchovám. Nezabudnem na neho úplne, to nie, ale ponechám mu jedinečnosť tej danej chvíle, v ktorej vznikol.

Už tak dávno som do tejto vzácnej zbierky nič nepridala. Až teraz. Ak by bol niekto predsa len zvedavý, môžem prezradiť aspoň toľko, že ako všetky ostatné, aj tento bol ovplyvnený miestom a činnosťou, pri ktorých vznikol. Žiadna silná myšlienka. Bol o rodine, ktorá sa z generácie na generáciu živí zberom lesných plodín. Taký pokojný život, v tichej jednotvárnosti. Ovplyvnený rozmarmi prírody, nad ktorými víťazili len skúsenosťami a podriadením sa jej rozhodujúcemu vplyvu.  Ich spôsob života - rodinnej istoty, ale aj nemennej budúcnosti. Životom pre dej bola najmladšia generácia rodu, ktorá aj vplyvom doby, aj vlastných duší zápasila s túžbami poznať niečo iné. Rozpor otca rodiny, ktorý váhal medzi istotou poznaným, so svojimi výhodami aj nevýhodami, a neistou, ale predsa len možnou novou cestou. Vedel, čo pre deti znamená jeho požehnanie, nevedel obstáť sám pred sebou - poslať ich za možno lepším životom, berúc na seba zodpovednosť, že ak ich zlomí, bude to on, kto im nezabránil pred skazou. Alebo prijať to málo, ale poznané a nikdy sa nedozvedieť, o čo ich možno pripravil. Neboli to len úvahy, tie boli len pozadím pre živé dialógy, ktoré mi prelietali hlavou, ale ktoré som vedela zastaviť a zmeniť, ak mi jednoducho nesadli. Tak ako mnohokrát predtým.

Príbeh síce nemal svoj začiatok, to málokedy, proste sa zrodí už takto rozbehnutý, mal však svoj dej, aj svoj záver. Ale to teraz naozaj nie je dôležité. Načrtla som ho len pre pochybovačov, čo by si mohli myslieť, že povyšujem zhluk náhodných myšlienok za čosi vznešenejšie, alebo snáď kvôli sebe samej a mojej zlyhávajúcej pamäti. To podstatné je, že to ešte funguje. Nepochybujem, že v tom má svoje miesto aj kostolík. Že mi chcel k tým šampiónom čosi pridať. Tie som očistila, a utekala sa s nimi pochváliť. Že som dostala toho omnoho viac, to som si vtedy ešte chcela nechať pre seba.