13. zastavenie - Ježiša skladajú z kríža
LÚČKA - kameň po kameni.
Zrúcaninu kostolíka v dedinke Lúčka mi je aj ťažko slovami opísať. Básnik by povedal, že je to malebné miesto. Ja hovorím, že je proste moje. Zažila som tu chvíle od bujarej veselosti až po tichú meditáciu. Romantický západ slnka, aj vietor, ktorý ma takmer zmietol zo sveta. Mám to miesto rada. A nemôžem nevidieť, že sa mi tiež pomaly začína strácať pred očami. Stále viac kameňov nachádzame odvalených, popadaných. Ostávajú po nich smutné rany. A ja len inštinktívne uhýbam pohľadom.
Človek často odvráti zrak, keď sa už nedokáže pozerať na zlo a trápenie okolo seba. Je to prirodzené. Keby však išlo len o únik zo súcity. Často je však za tým aj obyčajná pohodlnosť. Nie nadarmo sa hovorí - čo oči nevidia, srdce nebolí.
Čo však potom, keď sa osud rozhodne zahrať si svoju krutú hru aj s nami. Pred realitou svojho trápenia už tak ľahko neunikneme. Ale sú situácie, ktorým možno predchádzať. Keď postavíme hrádzu, záplavy nás až tak nezaskočia. Človek si často povie - ale na čo strácať čas a energiu, keď sa rieka možno ani nevyleje. Možno. Musíme si vybrať, ktorý postoj zvolíme. Čo budeme viac ľutovať?
Zatiaľ odpadlo iba zopár kameňov. Ale budú pribúdať. Môžeme sa radšej pozrieť inam a potom sa čudovať a ponosovať na krutý osud, keď sa zrúti celá stavba. Ako občasný turista nemôžem zachrániť všetky kostoly a stavby, aj keď sa mi to veľmi žiada. Ale tú vo vlastnom vnútri mám len a len vo vlastnej réžii.
Prosím, aby som dokázala víťaziť nad vlastnou pohodlnosťou...
Rubrika: Blog