9. zastavenie - Ježiš tretíkrát padá pod krížom

ZACHAROVCE – kostol v prachu.

Keby som vedela, v akom stave nás čaká kostolík v Zacharovciach, asi by som prehodnotila, či to skutočne chcem vidieť na vlastné oči. Tu som si veru nemusela nič domýšľať, hľadať symboliku úpadku. Po zrútení veže ostal kostolík stáť vo vlastných ruinách. Veža síce nespadla priamo na neho, ale aj tak sa mu, aspoň zatiaľ, stalo toto nešťastie osudným. Sedela som na hŕbe kamenia a cítila úplnú bezmoc. Dôsledky toho pádu sama neodvrátim.

Pre človeka je často jednoduchšie naučiť sa so svojimi chybami žiť, ako pracovať na ich odstránení. Ja viem, že mi škodia niektoré druhy jedál. Samozrejme, ako to už býva, patria k mojim najobľúbenejším. Ak teda neodolám pokušeniu, nie divu, že dôsledky sa dostavia veľmi rýchlo. Či už to stálo za to chvíľkové potešenie, to už si musím zvážiť sama. Keď však naše rozhodnutia a správanie ovplyvnia aj druhých ľudí, stojí to už za hlbšiu analýzu.

Jak v rybníku ryby, tak množím svoje chyby - mohla by som si povedať. Ak aj nemnožím, tak si veselo pestujem jednu a tu istú. Často sa mi stane, že sa stanem obeťou zlej nálady niekoho iného. Vyvŕši sa na mne úradník, rozmrzený sused alebo aj člen vlastnej rodiny, či kamarát a ja, úprimne dotknutá, podvedome hľadám podobnú obeť. Cítim krivdu, výsledkom čoho je moja vlastná podráždenosť, ktorú si vyvŕšim tiež na niekom, kto sa mi pripletie do cesty. A tak len posuniem štafetu. Koľkokrát takého malichernosti úplne rozvrátia príjemnú atmosféru. Potom ma to mrzí. A cítim bezmoc. Je však rovnako nezvratná ako pri ruinách rozvráteného kostola? Pochybujem.

Prosím za potrebu a silu zmeniť sa...