1. zastavenie - Ježiš je odsúdený na smrť

KŠINNÁ, KOPČANY, HALUZICE a mnohé iné kostolíky, pri ktorých sa cítim veľmi dobre.

Začína to dosť absurdne. Odsúdenie na smrť a ja si vybavím miesta, kde sa cítim najlepšie. Trochu zvrátené, môže sa zdať. Pre mňa sú to však miesta, kde mám pokoj, čas a priestor. Ťažko by sme naplánovali výlet k týmto kostolom s tým, že by sme si pri nich nedopriali dostatok času. Poznám ich dôverne. Nemusím horúčkovito obiehať ich múry, skúmať, zisťovať. Stihnem všetko. Aj si vychutnať ich okolie, prírodu, aj nás oboch, keďže už nie potrebné ich až tak svedomito zvečňovať.

A keď pocítim chuť ponoriť sa do seba samej, odovzdať múrom odkaz duše, je to inakšie. Žiaden letmý Otčenáš či blesková modlitba za rodinu. Pokojne, dôkladne. Prosím, aj si vylievam svoje trápenia.

A práve vtedy sa tak ľahko prekročí hranica Odsúdenia. Rozprávam veľa. A keď sa raz spustí lavína, nedá sa zastaviť. Nabaľuje sa to. Potrebujem sa počuť a byť vypočutá. Dopodrobna rozoberám krivdy, ktoré boli na mne napáchané.

Ale rýchlosť a stručnosť naberie úplne iné obrátky, ak otočím svoj pohľad a priznám aj tie krivdy, ktoré vyšli odo mňa voči ostatným. To by ste mali vidieť tú brilantnú obhajobu. Vtedy vidím tisíce poľahčujúcich okolností. Keď sa však ublíži mne, vtedy je najdôležitejší len dôsledok. Zvláštne. Iba maličkosť, ale taká podstatná. Rovnaký meter. Hlavne vo vzťahoch je to veľmi dôležité. Nesúdiť prirýchlo a nerozvážne.

Komu sa ešte nestalo, že niekoho úplne zle odhadol. Dal na prvý dojem alebo reči ostatných. A všetko sa nakoniec úplne obrátilo. Niekoho odpíšeme a potom sme v nemom údive, že práve on je ten, kto nám podá pomocnú ruku, keď sa ostatní zrazu nutne musia pozerať všade inde. A opačne to, žiaľ, funguje tiež. Je to zvláštne, ako často súdime, že?

Keď je mi pri kostolíku dobre, dám mu nahliadnuť aj do týchto justičných omylov mojej duše a svedomia. Býva to občas veľmi potrebné.

Prosím, aby som dokázala byť spravodlivá nie len v objatí ich múrov...