Výlet na Liptov alebo čo všetko sa dá stihnúť (aj keď fotíte kostolíky a nemáte auto)...

Všetky fotky (29)

Mnohí naši známi aj neznámi si myslia, že naše výlety musia byť jednotvárne a nudné. Kostol, fotky, ďalší kostol, ďalšie fotky. Inventúra v pohybe. Obmedzení zameraním aj prepravou.

Nebudem robiť hrdinu a z časti potvrdím túto domnienku. Predovšetkým, čo sa týka tej druhej časti. Je to neraz boj o čas, pohodlie aj trpké rozhodovanie. Z moci dopravných podnikov je čas prideľovaný buď to veľmi poskromne, alebo naopak až príliš veľkoryso.

Keby sa do registru trestov robili záznamy aj o zabíjaní času, nestíhali by nám občas rozširovať zložku. Ale sú aj miesta, kde by som naopak vraždila, aby sme toho času mali aspoň trochu viacej. Či už na tiché rozjímanie alebo naopak na vybíjanie nahromadenej energie. Na oboje som odborník. Ale musím si vystačiť s viac či menej prezentovaným mrnčaním.

Latinský citát "Omnia mea mecum porto" mi tiež dáva úplne iný význam, keď si to šiniem v plnej poľnej. A podobne ako spomínaní komentátori našich aktivít si kladiem otázku, či to má ešte zmysel, keď nadväznosť spojov či ich neexistencia pochovávajú nádeje na dosiahnutie okolitých cieľov s priam očividnou škodoradosťou.

Ale viete, že má?

Keď píšem tieto riadky, má naša Apsida.sk ôsme narodeniny. A ja jej túto odpoveď venujem ako darček. Preto tento cestopis bude trochu iný. Paradoxne pre stránku o kostolíkoch, o všeličom len nie o kostolíkoch. Nech všetci vedia, že sa to dá..
.
Za osem rokov sme sa veľa naučili a veľa krát sme sa poučili. To, že človek nemá vlastný dopravný prostriedok je obmedzujúce, ale nie znemožňujúce. Aj keď treba spresniť, že ak nepoužíva svoj vlastný dopravný prostriedok (aby sa jednej zlatej krásavici, ktorá poskytuje svoje služby tam, kde je to viac treba, neštikútalo), tak sa musí tejto situácii prispôsobiť.

Človek je však bytosť tvorivá, takže stačí zapojiť špekulovanie, skúsenosti a manžela, čo nikdy nestráca zo zreteľa krehkosť svojej nežnej polovičky a hneď je život ľahší...bez plecniaka. Tašky na kolieskach, úschovne, skoré ubytovanie a jeho nie náhodou blízka vzdialenosť od staníc, výrečnosť a kadečo iné urobia svoje.

"Ako" by sme vyriešené mali, ostáva ešte kam. Každému, kto ma hladí ľútostivým pohľadom, bezbrannú obeť zanieteného šialenca, by som dala poťažkať hrubé zakladače, kde si odkladám fotky a sprievodné drobnosti z našich výletov. Je ich niekoľko o kostolíkoch a rovnako veľa o tom všetkom ostatnom.

Keby som sa pustila prepisovať ich pekne za radom (sú podľa abecedy, pedant sa nezaprie), tak by naša milá apsida slávila aj okrúhle výročie, kým by som skončila. Takže ako príklad použijem naše najčerstvejšie ťaženie. Začneme ako vždy...

Nedeľa ráno.
Ak by niekoho znepokojovalo, prečo nie sobota, tak zatiaľ len spomeniem, že sobota bola venovaná dvom významným udalostiam. Z čisto praktického hľadiska sme sa tešili, že našu rodinku objektívov (viete, že poukladané všetky na stole vyzerajú tak trocha ako rozložená matrioška?) obohatil nový prírastok, ale naše dušičky ešte viac potešilo, že sme túto cestu mohli konečne spojiť s návštevou, na ktorú sme sa už veľmi dlho chystali. Veď vlastne sa tiež uskutočnila vďaka našej oslávenkyni :).

Ale o tom inokedy. Teraz sa vráťme k nedeli. Vlak Dargov - smer Košice. Nám ale tentoraz stačil Liptovský Mikuláš. Akurát mi nedá nedoplniť, že to, čo nestačilo, boli sedadlá. Pre neskúsených teda vysvetlím, že ani poctivo zakúpená miestenka vás ešte od státia spoľahlivo neochráni. Stačí, ak sa predávajú do iného vagóna, než aký nakoniec pristavia. Osem miesteniek na šesť sedadiel, na to by nestačili ani všetky šedé mozgové bunky samotného Poirota.

Čo stanica, to chaos. Zahraniční turisti mali o zážitok postarané, my o zábavu, ako im to čo najšetrnejšie s ohľadom na povesť našej domoviny vysvetliť. Hlavne tí, čo sa vracali z Pohody, o tu svoju pohodu trošku nešetrne prišli. Ale dorazili sme.

Ubytovali sme sa, pobrali len to najnutnejšie a hurá za dobrodružstvom. Tým našim. Je to zvláštne ako aj mestská hromadná doprava môže byť vzrušujúca, keď ste v cudzom meste. Doma ma cesta MHD zaujala len raz, a to len nedávno, keď som si premiérovo prešla cez nový Starý most električkou, ale už pri druhej jazde som si čítala knihu.

Ale keď som v inom meste, tak som nadšená ako návštevníci Jurského parku na začiatku prvého dielu. Tiež pozerám na každú ulicu, na každú budovu ako na malý zázrak. Niekedy sa snažím vnímať aj Bratislavu očami turistu, ale vždy sa nejako prirýchlo unavím. Teraz študujem názvy zástaviek, poctivo zapisujem a cítim sa veľmi objavne.

Z autobusovej stanici sme vyrazili smer Hybe. Je mi veselo, ako vždy, keď ideme na miesto, ktoré sa viaže k niečomu známemu. Keď najbližšie natrafíme v telke na Pacha, budem sa môcť blahosklonne usmievať. Úprimne na iné som sa veľmi netešila. Pripisovala som návštevu tejto dedinky k tým, čo zodpovedali všeobecnej predstave o našich výletoch. Prišli sme nafotiť kostol.

Bol veľký a nemali sme dohodnutý vstup, takže žiadna pridaná hodnota - v mojich očiach. Nevadí, budem zbierať kvietky. To by však môj čarovný manžel nemohol mať esá v rukáve. Keď nafotil kostol a vyzdvihol ma z bezpečia môjho tienistého úkrytu (trochu ma boleli oči od ostrého slnka a musela som sa schovať), pobral sa hore dole dedinou. Doslova, lebo až po porade s domorodcami nabral istý smer.

Neprezradil mi však ani za svet, kam vlastne ideme. Som poslušná manželka (keď sa mi to hodí) a tak som oddane cupitala, zrak pokorne sklopený (pred slnkom), hoci som naozaj netušila, kam si to vôbec šinieme. Čakala som snáď rybník, ihrisko, amfiteáter - keďže to malo byť prekvapenie pre mňa, a takého položky by ma rozhodne potešili a dali sa predpokladať v tomto prostredí.

Ale nič také sa nerysovalo a vedela som, že ďaleko to byť nemôže, keďže čas sme si museli strážiť. Nakoniec sme prišli k družstvu. Stále nič, sladká nevedomosť, kým môj pohľad nezavadil o dôverné žlto-zelené farby.

Na tomto mieste by si to žiadalo dlhšie vysvetľovanie, ale skúsim to zhrnúť veľmi stručne. O čom ženy klebetia, keď majú sviatok? Akú kyticu ti kúpil tvoj drahý, koľko čipiek malo spodné prádlo, čo ti daroval alebo či sa trafil do značky parfému, ktorý mu už pol roka nenápadne podsúvaš do pozornosti.

Ale je aj veľa výnimiek. Ja som jedna z nich. Mne chodia na mobil trošku iné otázky... Koľko traktorov si dostala? To nie je žiadna tajná šifra, to je celkom konkrétne položená otázka. Mám rada všeličo, ale už istý čas vedú traktory. A vôbec veľké stroje na kolesách. Traktory sú však absolútna srdcovka. Ohromné, nádherné, s uhrančivými svetlami, v zeleno. žltej dokonalosti značky John Deere.

Kovové, plastové modely majú miesto v každej izbe. Ženy prahnú po značkách a logách. To moje skrýva jeleňa. Ako dieťa Petržalky sa však ku svojím miláčikom dostanem len zriedka. Vlastne ešte nikdy, a naše najbližšie osobné stretnutia sa odohrávali spoza okna na železničných priecestiach alebo na krajoch cesty, keď nám prialo šťastie.

A zrazu boli tu-na dosah ruky. Nablýskané, ako pre mňa. Vlastne pre všetkých, keďže tu bola predajňa aj servis, ale v ten nedeľný podvečer by ma nikto nepresvedčil, že tu nestoja iba pre mňa. Až som mala strach sa priblížiť. Dokonca aj psík, čo pobehoval za plotom, musel vycítiť tú hlbokú úctu, lebo ani nezabrechal, keď som stála od neho na dosah ruky, a hoci nás delilo pletivo, nemal potrebu strážiť svojich zverencov.

Ja, v priam magickom opojení, som nevnímala svet okolo, ale pôvodca tohto zážitku sa išiel popýtať pána, čo tu mal veci na povel, či sa tu môžeme trochu pomotať. Asi sa to moje nadšenie dalo krájať, lebo nič nenamietal a dovolil nám obzrieť si aj ich družstevné traktory, ktoré tu takto v nedeľu podvečer zaslúžene oddychovali.

Ani netušil, čoho je práve svedkom. Puberťáčky jačia, keď sa priblížia k svojmu idolu, ja som prejavila len tichú úctu. No, tichú len na chvíľu... Potom som komentovala všetko. Vedela som, že sú veľké, ale aj tak ma ohromil ich majestát. Ak sa raz ocitnem vedľa kombajnu, zrejme budem "onemená" ešte dlhšie ako úbohý Zachariáš, keď sa dozvedel, že bude otcom. Bolo to úžasné.

V ten deň sme boli fotiť ešte kostolík v Okoličnom, ale po tomto zážitku už ťažko opisovať niečo iné.

Alexie