Objavný výlet k Banskej Bystrici

Apríl 2011
To, že plánujeme výlety zavše na poslednú chvíľu, nie je žiadnym  tajomstvom. Dokonca ani to, že aj to množné číslo, čo som tak unáhlene použila, nie celkom charakterizuje realitu. Celým môj prínos do organizovania našich výprav neraz spočíva výlučne v tom, že sa zúčastním tiež :).

Takže aj tento raz priznávam, že keď sme v to skoré aprílové ráno buntošili v driemotách ponorený svet, nemala som žiadnu predstavu, kam nás v ten deň vlaky a nohy ponesú. Stačilo mi vedomie, že sa to v príhodnej chvíli dozviem. Tá nastala obvykle, keď sme tam už boli.

Tomuto bodu však ešte predchádzalo nalodenie sa na vlakovú súpravu smer Zvolen, keďže to bol opäť raz výlet v rámci spiatočnej cesty z rodinnej návštevy na ďalekom východe. Cesta do Zvolena prebehla hladko, veď na tejto trase už poznám aj srnky po mene. V cieli sme sa s dôstojnosťou oplecniakovaných turistov presunuli na spoj do Banskej Bystrice a to už začínal zjavne narastať aj môj záujem.

Najvyšší čas začať zisťovať, kam to vlastne ideme. Stanica v Sliači mi ešte bola známa z podobne objavného výletu spred pár rokov, ale potom to som už bola tabula rasa. Nestačila som však zapísať ešte ani prvé riadky dojmov a už sme aj brázdili výsostné územia samotnej Banskej Bystrice. Jediné, čím som sa stačila pokochať, bola vzdialenosť medzi vlakovou a autobusovou stanicou, ktorú sme absolvovali zrýchleným pochodom.

Ja som však práve nebola v nálade zdokonaľovať svoje atletické zdatnosti, a tak som prvých pár minút v prímestskom autobuse venovala dôkladnému zazeraniu na celý svet. Túto činnosť však rýchlo vystriedalo zazeranie na svet za oknom za podstatne iným účelom, než bola propagácia mojej zatrpknutosti. Už som vedela, že nemám vyskakovať z autobusu skôr, než uvidím nápis Čerín. Ako však poznám moju drahú polovičku, poistil si to a preventívne ma držal za kapucňu.

Každopádne pritom stíhal navigovať moju pozornosť na kostolík v Hornej Mičinej, kaštieľ v Dolnej Mičinej a všeličo iné, čo sa mihalo za oknami autobusu. V Čeríne sme nestrácali čas, ktorého zásoby veru neboli veľké, a šinuli sme si to úbočím rovno ku kostolíku. Teda k múrom, ktoré starostlivo chránili jeho areál.

S inštinktom vlka pri plnom košiari som obiehala neprekonateľnú prekážku. Kým tá trpezlivejšia zložka nášho tímu zdokumentovala aspoň čo sa dalo, ja som naďalej snorila a škárkami nahliadala do sveta, ktorý mi pre tento krát ostal nedosiahnuteľný. Ani kopa sena, ktorú som neváhala použiť ako trampolínu pre pár vzácnych centimetrov lepšieho výhľadu, na veci nemohla nič zmeniť.

A tak som odchádzala trochu sklamaná, ale so sľubom, že sa ešte vrátime a určite sa dostaneme aj dnu, a tiež si viacej užijeme pekné okolie. Teraz bol čas neúprosný, a už nám aj skandoval za chrbtami svoju neúnavnú pesničku o vlastnej dôležitosti. Trošku som ho ešte okabátila a zbehla si okuknúť miestny potok, lebo voda ma priťahovala rovnako ako bermudský trojuholník lietadlá.

O pár minút sme už však sedeli opäť v autobuse, s predsavzatím, že tentokrát neostane v Hornej Mičinej iba pri nádejnom pozeraní spoza  okna. Podarilo sa, a netrvalo dlho a už sme aj pod ťarchou našich verných batohov šliapali k miestnej gotickej pýche.

Prvé, čo som pri dosiahnutí cieľu pocítila, bola úľava zo zhodenia ťarchy z pliec. O pár chvíľ som však stúpanie na kopec ocenila v plnej nádhere. Mám rada kostolíky, čo nad svetom malinko vyčnievajú. Nemusia to byť žiadne priepastne rozdiely, aj malá vyvýšenina stačí, aby dala miestu punc intímnosti. A azylu.

Oboje som práve pomerne bytostne potrebovala. Sadla som si na kameň, a kým sa opäť rozbehli horúčkovité fotografické aktivity, ja som naopak na chvíľku dala prednosť tichu. Bola práve pôstna sezóna, tak som si trochu nechala uniesť myšlienky na Kalváriu. Tú jeruzalemskú, aj tú moju vlastnú.

Po tejto malej sieste duše, som sa ešte vydala na rýchly prieskum okolia. Preskúmali sme zvláštne náhrobné kamene, aj kríž kúsok ďalej v lese. Aj nás takmer obchádzal infarkt, keď miestna zvonica bez varovania rozozvučala svoje zvony. Zvuk zvonov zväčša považujem za ohromujúci a skvostný, ale keď od nich stojíte iba pár metrov, tak niet divu, že sa skvostnosť musí zákonite skloniť pred ohromenosťou.

Skôr než sme zišli späť do dedinky, objednali sme si taxík a potom už len rezko dole kopcom. Kým prišiel taxík, dostalo sa ešte mojej nervovej sústave odškodného v podobe lentiliek vydrankaných v prvých potravinách. Energiu predsa treba doplňovať. S naším nástupom do taxíka sa spustili z dovtedy ohľaduplnej oblohy aj prvé kvapky dažďa. Asi ju mrzelo, že už odchádzame. Kropila ešte aj vlak, ktorý nás odvážal smer Bratislava. Neboj, my sa ešte vrátime.

Alexie
alexie@apsida.sk

Súvisiace články: Profil kostolíka v Čeríne