(Nielen) valentínsky výlet do Rusoviec

február 2008

Rusovecký kostolík je veľmi výnimočný. Teda rozhodne pre mňa. Nemyslím však teraz ten druh výnimočnosti, pre ktoré sa kostolíky stávajú skvostami na konkurenčnom poli našej Apsidy.

Pre mňa je jeho čaro skryté tak v ňom samom, ako aj v parčíku, ktorého je súčasťou a predovšetkým tým, že je to jeden z mála kostolíkov, ku ktorému ma spoľahlivo dovedie aj bratislavská mestská doprava. Z čoho zjavne vyplýva, že sa k nemu môžem vybrať takpovediac, kedy ma napadne.

A túto možnosť som už neraz náležite využila. Či už ako pokojnú prechádzku po nedeľnej svätej omši, na výlet s kamarátmi alebo ako prekvapenie pri zvláštnej príležitosti. A práve tú by som rada spomenula. Pretože tá, na rozdiel od prvých spomenutých, nevyšla tak celkom podľa plánov.

Ak mám sviatok alebo sa blíži iný deň vhodný na pozastavenie a oslavu, vždy mám po ruke odpoveď na otázku, ako si predstavuj em jeho prežitie. Chcem ísť na výlet. Kamkoľvek...A tak ani minuloročný Valentín nebol výnimkou. Moja požiadavka bola jednoznačná. Žiadna romantická večera, žiadna podivná bižutéria, nič nemohlo ohroziť moju skalopevné odhodlanie. Chcem na výlet a hotovo.

Lenže bol pracovný deň a žiadny zamestnávateľ by zrejme nemal toľko pochopenia, aby jednu neposednú dušičku uvoľnil na celý deň len preto, že ona si zmyslí zakaždým pozornosti, ktoré len ťažko možno zabaliť do saténových stúh. A tak padla voľba na Rusovce. Pozrieme starého priateľa, statočný kostolík priečiaci sa nemilosrdným zásahom ľahostajnej ruky človeka, prejdeme sa parčíkom, zastavíme sa na „našom“ moste. S prehľadom aj po práci. Obyčajný deň, prežitý trochu neobyčajne.

Ako sme povedali, tak sa aj stalo. Stretli sme v ten februárový deň a hneď aj vyrazili. Slniečko ešte zapadalo skoro, bolo ho treba predbehnúť. Zastavili sme sa pozdraviť kostolík a prešli do parčíku. Moje kroky mali presný smer. Ponáhľali sa k mostu nad pokojným potôčikom, ktorý mal vždy pre mňa prichystané krásne chvíle.

Pokojné, plné myšlienok, dojmov a pocitov, ktoré premohli dušičku uštvanú chaosom dní. Či už listy na jeho hladine, odraz stromov, či samotná voda...vždy sa našlo niečo, čo ma dokázalo osloviť. Rada som tu stávala. Niekedy sama, niekedy s tým, pre ktorého som tu chcela byť práve v tento deň.

Ale ledva sa nám stretli ruky na vratkom zábradlí, už sa nám dostalo nečakanej spoločnosti. Čierny psík, s bezprostrednou psou zvedavosťou, ktorý nás prišiel dôkladne preskúmať, ma síce trochu vyplašil, ale ako bezbrehý prívrženec štvornohých, chlpatých stvo rení som ho okamžite poctila nežným pohladením. Potľapkala som po hlave, poškrabkala za ušami a popriala mu veselú prechádzku.

Predsa len som si nejaké nežnosti ešte chcela na tú chvíľu nechať v zálohe. Ale pokým sme my zaujali psíka len z jemu známych príčin, jeho majiteľa zjavne viac zaujal náš vždy akčný fotoaparát, než my dvaja dohromady. Na slušnú otázku, nasledovala zdvorilá odpoveď a popravde sme vysvetlili, že si fotíme pre vlastnú potechu. V tejto a aj iných činnostiach sme popravde už naozaj chceli pokračovať.

Ale ukázalo sa, že otázka bola len predzvesťou ďalšieho kola dotazov, ktoré by pokojne mohli konkurovať výsluchu na najvyššej úrovni. Slovo dalo slovo, prišla reč aj na kostolík a to už minimálne mne bolo jasné, že cesty späť už niet. Zanietenosť na oboch stranách bola viac než zjavná, a ja som vedela, že toto nebude len zdvorilostný rozhovor.

Musím však priznať, že debata to bola plodná a živá a kedykoľvek by som sa do nej so záujmom započúvala, ale pokiaľ možno na inom mieste a v inom čase. Ale oceňujem snahy môjho zanietenca o taktné dovedenie debaty do zdarného konca. Neboli síce korunované úspechom, ale aspoň mi boli znamením, že stále si je vedomý toho, že tam ešte som :).

A tak aj slnko zapadlo a my sme tak už nemali zámienku, ale skutočný dôvod, prečo sa pobrať naspäť. A tak sme síce prišli v dvojici, no odchádzali sme štyria. Síce o jeden romantický zážitok ukrátený, ale ja aspoň bohatšia o odtlačky psích paciek po celej bunde a my obaja o nového priateľa, ktorý ako miestny rodák svoje slová podkladal na skutočnom záujme a prehľade.

Prišli sme spolu až na autobusovú zastávku. My sme sľúbili, že pošleme zábery, ktoré sme stihli v ten deň nafotiť, skôr než sme prišli o svetlo a možnosti a svoj sľub sme dodržali. Na oplátku sme dostali pár starých snímok parku, ktoré nás veľmi potešili. A síce ma v ten večer trochu škrelo pri srdiečku, že som si výlet predstavovala inak, tak už vtedy som vedela, že to predsa len stálo za to. Aspoň sa môžem tešiť na tento sviatok opäť. A očakávať, čo prinesie tentokrát...

Alexie
alexie@apsida.sk

Ďalšie články o Rusovciach: Stratené kostolíky