6. zastavenie - Veronika podáva Pánovi Ježišovi šatku

KATARÍNKA - miesto, kde každý pozná každého.

K múrom zrúcaného kláštora, Katarínke, sa radi vraciame v ktoromkoľvek čase a pri akejkoľvek príležitosti. Či už „mimo sezóny,“ keď si naplno vychutnáme silu tohto miesta v tichu a súkromí, alebo počas organizovaných sviatkov, keď sa to medzi jej múrmi len tak hemží a keď je verejnosť vrelo vítaná. Ale „Veroniky“ tam stretávame hlavne pri tej druhej príležitosti.

Rovnako významné postavenie ako pomoc má v našich životoch aj dar. Pomáhať - darovať sa. Nemyslím teraz tie hmotné dary, ktoré riešime neraz aj v zhone a z povinnosti. Raz na konci školského roku sa kňaz počas mládežníckej svätej omši spýtal, ktorá akcia v tomto roku sa nám najviac páčila. Menovali sme toho neúrekom. Každý niekoľko. Aj ja som rýchlo vyberala finalistov. Potom sa nás spýtal, či majú tieto naše vybraté akcie niečo spoločné. Či náhodou to nie sú tie, ktoré sme pomáhali organizovať.

Skutočne. Každú ktorú som menovala, som si v podstate odtrpela. Nenapadla mi ani jedna, ktorej by som sa len pasívne zúčastnila. Naozaj sa viac neviem dočkať, keď mám niekomu darovať darček ja, než keď sa blíži môj sviatok a darčeky len prijímam. To tiež nebude náhoda.

Ľudia si dnes obzvlášť zakladajú na svojej slobode. Každý si úzkostlivo chráni právo sa rozhodnúť. Nemusia a tak nebudú. Ale darovať sám seba je snáď rovnakým prejavom slobodného rozhodnutia, či nie?

Neraz, keď sme kráčali z Katarínky smerom do Dechtíc, aby sme stihli autobus, zastavilo pri nás auto a ponúkli sa, že nás odvezú. Sami od seba, slobodne. Taký milý zvyk. Prijali sme túto šatku vždy veľmi vďačne. Akoby sme sa poznali. Prirodzene.

Ďakujem za dar slobody a prosím, aby som nezabúdala, ako ho naplno využívať...