Stručne: objav gotického kostola v Šintave

Obnova fasád Kostola svätého Martina, ktorá prebiehala od júna tohto roku, priniesla nové nálezy, ktoré rozširujú doterajšie poznatky o minulosti architektonickej dominanty obce Šintava. Hoci Šintava patrí medzi najstaršie obce na Slovensku (prvýkrát sa spomína už v roku 1074), jej kostol bol doteraz považovaný za stavbu barokovo-klasicistickú, ktorá nemala hodnoty na to, aby bola zapísaná v ústrednom zozname kultúrnych pamiatok SR. Do zoznamu pamiatok zapísali len hlavný oltár, kazateľnicu, krstiteľnicu a niektoré predmety liturgického riadu. Najnovšie objavy posúvajú datovanie šintavského kostola o takmer päť storočí skôr.

Doteraz sa v odbornej literatúre uvádza, že kostol bol postavený v druhej polovici 18. storočia na mieste staršieho spomínaného v roku 1559. Koncom 19. storočia sa zrútila klenba, ktorú nahradili rovným stropom.

K novším dokumentom, ktorý dokladá pôvodné situovanie a orientáciu šintavského kostola, patrí plán z čias napoleonských vojen. Na pláne z roku 1809 je kostol situovaný na dnešnom mieste, ale oproti dnešnému stavu bola svätyňa na východnej strane kostola a veža na západnej. To znamená, že zo strany, kde je dnešný hlavný vstup do kostola, stála svätyňa s hlavným oltárom a tam, kde je dnes hlavný oltár stála veža. Plán, ktorý bol prvýkrát uverejnený v roku 2002 v knihe Sereď – dejiny mesta, nám dokladá stredovekú orientáciu šintavského kostola postaveného v smere východ – západ.

Počas stavebných prác sa už na severnej fasáde kostola (od pošty) pod omietkou sokla začali objavovať opracované a neopracované kamene a stredoveké tehly. Práce na fasádach pokračovali pomerne rýchlo a tak sa podrobnejšie podarilo zdokumentovať len južnú fasádu kostola. Na južnej fasáde (od fary) sa objavili miesta, kde sa nachádzali štyri stredoveké okná. Okno č. 1 sa nachádzalo na mieste dnešného 1. okna od sakristie, preto sa zachoval z neho len záklenok. Ďalšie tri okná sa zachovali zamurované v pôvodnom rozsahu. Okno č. 2 je oproti oknu č. 3 o niečo menšie (má vyššie položený parapet), pretože rešpektovalo hlavný vstup do kostola, ktorý sa nachádzal pod ním. Menšie okno č. 4 (medzi dnešným 2. a 3. oknom) bolo oknom svätyne, ktorá bola nižšia, ako je loď. To dokladá aj omietnuté nárožie pôvodnej lode kostola označené číslom 5.

Predbežne možno zistené poznatky zhrnúť nasledovne: Na mieste súčasného kostola stál starší románsky kostol, na výstavbu ktorého použili opracovaný a neopracovaný kameň. Tento kostol svojimi rozmermi narastajúcemu sa počtu obyvateľov Šintavy už nevyhovoval, preto ho zbúrali a postavili si nový väčší. Pri výstavbe využili kamenný materiál zo zbúraného kostola. Stalo sa tak niekedy okolo roku 1300, kedy doznieval románsky stavebný sloh a budovali sa už aj gotické stavby. Ešte v stredoveku nadstavali bývalú svätyňu do výšky lode (na dnešnú výšku) a na východnej strane postavili novú svätyňu. Neskôr na západnej strane pristavali vežu.

Niekedy v období medzi druhou polovicou 18. storočia až začiatkom 19. storočia kostol radikálne prestavali. Zbúrali vežu, svätyňu, sakristiu a časť lode na  západnej a čiastočne na východnej strane. Na západe postavili novú svätyňu so sakristiou a na východe novú do fasády vstavanú vežu. Vybúrali nové okná a staré popraskané stredoveké fasády lode kostola vyrovnali a natiahli nové omietky. Kryptu v interiéri kostola zasypali a položili novú dlažbu. Terén bývalého cintorína, ktorý sa nachádzal okolo kostola, splanírovali.

Poďakovanie autora tohto článku patrí najviac správcovi šintavskej farnosti Mgr. Jánovi Fordinálovi, ktorý súhlasil s prezentáciou objavených stredovekých okien pre budúce generácie. Na budúci rok sa budú okná reštaurovať. Nález stredovekých okien a ich prezentácia zvýši historickú hodnotu a význam šintavského kostola. Zároveň autor ďakuje za pomoc pri odkrývaní starobylých okien Štefanovi a Jánovi Koričanskému a Filipovi Sedláčkovi, ako aj Ing. Ľubomírovi Sedláčkovi a jeho pracovníkom, ktorí museli stavebné práce prispôsobiť nečakaným nálezom.

Mgr. arch. Rastislav Petrovič (KPÚ Trnava)

Prevzaté so súhlasom autora z občasníka Šintavský spravodaj č. 3/2013