Šimonova pomoc (o takmer stratenom kostolíku v Rakovnici)

Istý francúzsky kňaz raz napísal: „Prostredníctvom Šimona z Cyrény mysli na všetkých tých a tie, čo ťa podržali, podporili, pomohli ti. Celý tvoj život je poznamenaný Šimonom z Cyrény. Nik nemôže povedať - nikdy mi nikto nepomohol v problémoch. Maj vždy hlboko v srdci nesmiernu vďaku tomu, či tej, čo ti podali pomocnú ruku, vytiahli ťa z ťažkostí a umožnili ti uveriť, že bez druhých si stratený. Slovo „vďačnosť“ je jedna z najkrajších podôb lásky“.

V živote také chvíle zažil istotne každý. Keď sa topil v problémoch, bojoval s bezradnosťou, podliehal zúfalstvu. A zrazu sa zjavil človek, ktorý sa mu v týchto chvíľach stál oporou, pilierom, mostom cez ktorý prešiel do bezpečia.

Najkrajšia podoba lásky - vďačnosť. Výstižné to napísal ten francúzsky kňaz. A on vedel čo hovorí. Neboli to slová opáta spoza múrov kláštora. Ale postreh človeka, ktorý svoj život prežil medzi delikventami, narkomanmi, zúfalcami ulíc veľkomesta. On bol ich Šimonom z Cyrény.

Koľko takýchto Šimonov sa preplietlo naším životom? A na koľkých si ešte spomenieme? Iste, v danej chvíli, keď ešte cítime ich pomocnú ruku, horíme vďačnosťou. Ale čo potom? Neskôr, keď už pominie strach, úzkosť a bolesti. Keď vybledne „sláva“ našich ochrancov. Ako dospelí, keď nás už detská závislosť neviaže k matke, prichádzame opäť do jej náručia? Je naša vďačnosť úprimnou spomienkou, či si odbijeme svoju „povinnosť“ občasnou návštevou pre pokoj svedomia.

Práve takéto myšlienky mi vírili hlavou, keď som sedela v tráve a pozorovala kostolík nad dedinkou Rakovnica, kde sme sa vybrali na sklonku tohto leta (2008). Tomuto môjmu posedeniu a rozjímaniu v tráve predchádzalo menšie turistické putovanie cez lesík a lúčky. Po celkom slušnom výstupe, nasledovala už síce schodnejšia cestička, ktorá sa však neraz potmehúdsky vetvila a tak pre náhodných prišelcov predstavovala aj istý oriešok na rozlúsknutie.

Ale kto sa nedal odradiť ani menšími zaváhaniami, bol bohato odmenený. Schovaný, takmer stratený kostolík sa zjavil tak znenazdajky, ako by ste očakávali nanajvýš tak u kúzelného deduška z rozprávky. Bol úžasný práve pre túto svoju stratenosť. Jednoduchý, schátraný, zanedbaný.

A predsa očaril. Ani keby ho zaliali do zlata, či purpuru, nevyžarovala by z neho taká vznešenosť. Tú mu v mojom srdci dávalo presne to, čo ma v myšlienkach zaviedlo ku Krížovej ceste a Šimonom našich životov.

V tráve boli vyschnuté kytice. Niektoré stuhy ešte tvrdohlavo viali zachytené medzi kameňmi múrov kostola. Zvláštny kontrast. Na jednej strane smutný pohľad na dobité steny, nemých svedkov času, ktoré akoby volali o pomoc, na druhej kvety. Nezabudnutý prejav úcty.

Malý, nádherné jednoduchý kostolík nad dedinou. Dielo rúk jej obyvateľov. Dali mu formu a život, ktorý im on odplácal životom, ktorý prúdi len v srdciach kostolov. Bol tu pre nich. A čas plynul. Dedinka ležiaca pod kopcom však na svoj kostolík vo vrchoch nezabudla. Aj keď už nebol dennodennou súčasťou ich života. Aj keď už stáli mnohé iné kostoly. Väčšie, pohodlnejšie, a prístupnejšie. Nezabudlo sa však na to, čo znamenal pre tých, čo ho stavali. Čo sa rok čo rok pripomenie, keď ožije na sviatok sv. Márie Magdalény, svojej patrónky.

Nebola som svedkom tejto oslavy. Ale stačila mi predstava, aby som si zrazu uvedomila, že aj v mojom srdci je tiež veľa takto stratených kostolov, ktoré mi niekedy boli oporou. Že boli chvíle, keď boli pre mňa všetkým. A že čas, podobne ako múry rakovnického kostola, poznačil aj tie moje v srdci.

Spomenula som si, že na všetkých tých Šimonov, ktorí tiež zasluhujú, aby ostali nezabudnutí. Pocítila som vďaku za tento kostolík. A za úctu, ktorá mu nedovolí sa nadobro stratiť. Ktorá živí jeho ducha.

Len škoda, že čas je neúprosný a pred jeho vplyvom ani úcta nebude večnou ochranou. A nemyslím čas zabudnutia. Ale ten, ktorým dýchali rany tohto silného a statočného kostola. Ostáva mi len dúfať, že sa mu v dohľadnej dobe dostane i takto prepotrebnej pozornosti. Z vďačnosti...

Alexie
alexie@apsida.sk

Ďalšie články o Rakovnici: profil kostola, rozhovor s Jankou Švarcovou