V jasličkách i na smetisku....

Sú mnohé slová, ktoré sa nám pretkávajú životom. Ktoré počúvame denne a ktoré vyslovujeme už akosi mimovoľne, podvedome, v bežnom rozhovore i v návale emócií. Jedným z takýchto slov, plynúcim v toku dní je v mojom živote aj slovo - JEŽIŠ.

V komerčnom svete by sme mohli povedať, že je univerzálne. Jeho všestranné použitie je neskutočné. Či už sa pripletie do debát s priateľmi, či pri diskusiách o živote, na vrchole blaženej radosti tiež padne, ako i v krízach či trápení a napriek predsavzatiam rovnako aj pri nezdaroch a zlosti. V tomto ponímaní je skutočným slovom. Ale čo skutočne pre mňa JEŽIŠ znamená? Z rukáva môžem vysypať nejednu vysvetľujúcu teóriu a pri troche snahy a sústredenia určite vyčarujem aj oduševnené a strhujúce oslavné eposy.

Ale preč s pátosom a povrchným leskom prázdnych slov. Kto je pre mňa JEŽIŠ, kde a ako sa mi dostáva do života s takou prirodzenou samozrejmosťou? Téma na mnohé riadky, či skôr strany, ktoré by opisovali všetky tie stretnutia a dotyky, ktorými sa slovo menilo v prítomnosť a oporu. A preto len jedno. Krátke, náhodné a silné.

Cintorín a kostolík. Niet ideálnejšieho miesta na úvahy o mene Ježišovom. Iste...ale presne na tomto mieste mi práve vtedy skĺzlo medzi samozrejmosť a všednosť života. V rámci potuliek sme obehli v krátkom čase nejeden kostolík. A i keď som nad tým vtedy neuvažovala, tak pozvoľna mi všetky pripomienky výnimočnosti miesta, na ktorom práve stojím, zanikali v slede ich návštev, ruchu a záľahe iných maličkostí. Boli prirodzenou súčasťou. Ako dopravná značka na rušnej križovatke.

Človeka neprekvapilo, že tam je. Očakával to. Že však práve ona robí to miesto akým je, že práve ona mu dáva smer a význam, bezpečnosť a istotu, pomaly ale isto unikalo mojej pozornosti. Pri kostolíku bol cintorín a pomníky. A kde inde by bolo prirodzenejšie vidieť kríž a Ježiša. Tak ako som s týmto pocitom prišla, by som bola zrejme aj odišla, keby niet pohľadu, ktorý mi o tvoril oči, ktoré sa síce pozerali, ale nevideli.

Pri plote cintorína, ako to už býva zvykom stál veľký kontajner na odpad. Plný pozostatkov z úprav pomníkov a hrobov. Trávy, zvädnutých kytíc, vyhorených kahancov, úlomkov kameňa. Nepekné, ale nevyhnutné. Hneď vedľa stáli improvizované, povedzme, že vidiecke toalety, ktoré zaujali moju pozornosť, ale vzhľadom na polohu kostolíka, tiež našli svoje opodstatnenie v mojich úvahách.

A vtedy môj pohľad padol na kus kameňa, ktorý stál len tak opretý na plote vedľa kontajnera. Asi niekto nemal dosť odhodlania prehodiť ho dnu k ostatnému odpadu, napadlo mi. Pristúpila som bližšie a vtedy som zbadala, že to nie je len kus kameňa. Bol to JEŽIŠ. Obitý, bez kríža i rúk, ale rovnako, ba možno ešte viac trpiaci pod ťarchou našej zloby, zlyhaní a pádov.

Zase raz bol súčasťou môjho života. Na tomto mieste. Akoby hovoril – pozri som tu pre teba. Aj keď si unavená, zmorená a znechutená. AJ TU SOM... Všade kde si. A kde ma potrebuješ. Mám otvorenú náruč pre teba aj z veľkého kríža uprostred ešte väčšieho chrámu, aj tu, opretý o smetisko aj tvojej duše.

Ostalo mi z toho smutno, ale prijala som tento smútok s pokojom. Zrazu som nepotrebovala oslavné ódy, aby som cítila v hĺbke srdca čo pre mňa JEŽIŠ znamená. Chlieb náš každodenný....

Alexie
alexie@apsida.sk