12. zastavenie - Ježiš na kríži zomiera

GOMBASEK –umierať zaživa.

V Gombaseku sa toho z kostola, ba celého kláštora, nezachovalo veľa, napriek tomu sme sa na toto miesto radi vracali. Malo svoje čaro. Jeden jediný múr, ale pre moju dušu a fantáziu vydal občas viac než celé katedrály. Ale posledný krát mi srdce pri ňom skôr zamrelo.

Takmer sme ho nenašli. Zarastený, zabudnutý, stratený. Ostala som v pomykove. Akoby som prišla o priateľa. Nezmizol úplne, ale už mi ani nebol nablízku. Preblesklo mi hlavou, čo všetko som mu chcela povedať. A už som nestihla. Ja možno ešte šancu dostanem, a aj múr kostola snáď bude opäť zachránený spod nadvlády vegetácie, ale v živote to takto často nebýva.

Nikdy nevieme, kedy máme poslednú príležitosť. Netvrdím, že by sme sa mali stále zapodievať čiernymi myšlienkami, líhať si s varujúcim vedomím vlastnej pominuteľnosti. Len občas márnime čas vlastnou tvrdohlavosťou a tá riadi náš život zbytočne prázdnym smerom. Urazená pýcha, ješitnosť, presvedčenie o vlastnej pravde nás dokáže izolovať od ľudí, pri ktorých napriek všetkému túžime byť.

Byť prvým, kto požiada o zmierenie, či odpustenie nie je prejavom slabosti ani poníženosti. Naopak si žiada neraz sebazaprenie a odvahu. Ani neznamená prijatie viny. Otvára však cestu, ktorá býva pričasto zahataná úplne nezmyselne. Drobné roztržky, ktoré prerastú do nepríjemných sporov, spôsobené neraz len zle pochopenými slovami. Alebo nevyslovenými. Aká márnosť...

Už som zažila mnohé zaujímavé rozuzlenia sporov a rôznych nedorozumení. Niekedy to bolo až komické. Koľko času som strávila trápením sa nad niečím, o čom som bola presvedčená, že ku mne cítia druhý alebo z čoho ma neprávom obviňujú. A niekedy stačilo pár slov, vysvetlenie, pohľad druhej strany a všetko bolo inak. Cesta k môjmu stratenému priateľovi bola opäť presekaná.

Prosím, aby som nikdy nestrácala čas...