Májový maratón na východe - deň tretí

Všetky fotky (35)

Keď svitlo ráno tretieho dňa, nadšenie nás stále neopúšťalo. Prvá položka na zozname bol Kežmarský hrad, takže niet divu, že som sa ledva vpratala do kože. Hrady, to ja môžem v akomkoľvek množstve.

Prvá vlna čistej radosti ma zaplavila už na popradskej vlakovej stanici, pretože som sa tešila na jazdu vláčikom, ktorý nepamätá ešte konský pohon, ako to občas vyzerá v nejednom, ktoré napriek tomu derú koľaje kade tade po našej domovine.

Nám síce patina vekov imponuje, ale dávame prednosť stopám histórie, pred opotrebovanosťou a vandalizmom. Vlaky na tejto trase ma motivujú bežať im naproti. Škoda, že jazda netrvala ani pol hodinku. Ale to nič, Kežmarok tiež čakal s mnohými lákadlami.

Veľmi vľúdne nás ale neprivítal. Prach, špina, hluk. To sme mohli ostať aj doma. Hlavná tepna mesta zjavne bola ťažisková pre všetkých, čo len prechádzali, keďže žiadnu inú možnosť nemali. Dodávky, kamióny, autobusy aj osobné autá urobili z okolia zamorené územie, ktoré by sa pokojne uplatnilo na branných cvičeniach z našich mladých čias. Chvíľami som lapala po dychu a to je pre odchovanca bezprostrednej blízkosti Slovnaftu dosť prekvapivé.

Našťastie po chvíli sme odbočili smerom k hradu a to sa situácia citeľne zmenila. Aj čo sa týka dýchania, aj zamerania pozornosti, lebo sme sa zastavili obzrieť si známy Kostol sv. Kríža, ktorý som dosiaľ poznala len z rozhlasového vysielania svätých omší, čo občas zvyknem počúvať s babinkou.

Je fajn vedieť odkiaľ znejú slová z éteru. Bolo otvorené a tak sme neplánovane absolvovali aj obhliadku, čo sme vôbec nemali v pôvodnom úmysle. Veľká stavba, bohatá výzdoba, tradičné pocity. V takýchto kostoloch si pripadám ako v múzeu umenia. Obdivujem obrazy, skúmam sochy, čítam citáty a nápisy, pri ktorých si musím pobehnúť, aby som dovidela na posledné písmenká. Umelecký zážitok, ktorý však dusí skromnú podstatu mojej viery. Tá akoby sídlila v pokorných bielych múroch, prostých tehlách alebo rozpadnutom kameni.

V takýchto stavbách vždy hľadám nejaký záchytný bod, ktorý vypovie aj niečo viac než talent autora, ktorý si vážim, ale ktorý okrem obdivu nedokáže rozprúdiť myšlienku duše. Niečo atypické, nepoznané, iné. Teraz to bola krížová cesta. Drevené zastavenia ma na chvíľu zastavili a dali duši pokyn, aby sa prebudila. No prišiel aj iný pokyn. Je veľa hodín, musíme stihnúť prehliadku hradu.

Silná motivácia premohla aj chronickú účelovú nedoslýchavosť, ktorou zvyknem trpieť, ak sa mi to zrovna hodí. Hrad bol lákavý už vonkajšími múrmi a vežami. Skôr je pravidlom, že hrady a zámky obdivujeme z určitej vzdialenosti, vedomie, že teraz prenikneme dnu, bola ako voda na mlyn. Nádvorie vydalo samo za seba.  A nielen pre načrtnuté základy kostolíka, ktoré boli pochopiteľne čerešničkou na torte. Tie tiež však vyzneli podstatne menej dôstojne, keď si oporné piliere ktosi z miestnych či nemiestnych pomýlil s parkovacím boxom.

Motali sme sa tam ako zmätené pážatá, keďže nikde ani duše a dvere k pokladni boli zamknuté. Náhodne sme oslovili jednu pani, či nepozná tunajšie zvyklosti, ale zjavne patrila skôr k posádke niekoľkých áut, ktoré tiež trochu rušili celkové pôsobenie nádvoria. Nič to.

Nakoniec sa predsa len objavila mladá slečna, ktorá nám však oznámila, že prehliadka sa robí, len keď je viac ako päť záujemcov. Darmo sme sa opakovane prerátavali, z každej strany sme boli len dvaja. Naše odhodlanie však bolo nezlomné, a tak sme asi trošku nalomili črtajúce sa nádeje mladej sprievodkyne, že má fajront, lebo sme si kúpili aj zvyšné tri vstupenky.

Bola však veľmi milá a celkom sme si vychutnali túto komornejšiu zostavu. Využili sme pohľad na základy kostolíka z perspektívy verandy, omrkli sme kaplnku, čo dal postaviť ktorýsi miestny pán svojej chorľavej manželke, pričom som naznačila svojmu zákonitému, že podobné gesto z jeho strany by som prijala i ja. On mi sekundoval vyhlásením, že najskôr mám priviesť na svet rovnaké dvojciferné množstvo detí ako dotyčná obdarovaná manželka. Boli sme si kvit.

Nemohli sme absolvovať kompletnú prehliadku, lebo na hrade sa práve realizovali filmári, čo vysvetľovalo tú tlupu áut na nádvorí, ale ako bolestné sme dostali možnosť bezplatne si pozrieť výstavu automobilových veteránov, čo nebolo na zahodenie. Zážitok vôbec nesklamal očakávania, aj keď ho malinko kalili úvodné rozpaky so vstupom.

Po malej oddychovej prestávke na lavičke sme za pomoci taxíka vyrazili do bývalej mestskej časti Kežmarku, dnes opäť samostatnej obce menom Ľubica. Milá pani taxikárka nám zreferovala novinky ohľadom tunajšieho života a sporov a po našej podrobnej inštruktáži nás vyložila pri prvom kostole.

Na dedinku sa to tu kostolíkmi len tak hemžilo, ale Ľubica za sebou mala aj slávnejšie obdobie. My sme si na prehliadku najskôr vybrali ten väčší na miernom návrší. Dnu sme sa nedostali, ale vďaka riešeniu zamknutých mreží, ktoré vám síce zamedzia vstup, ale nie výhľad, sme videli aspoň čosi.

Mám rada toto riešenie. Isto je otvorenejšie, no napriek tomu bezpečné, než nepreniknuteľné portály iných kostolov. Kostol a nemocnica by nikdy nemali byť úplne nedostupné. V predsieni na nástenke ma zaujali kresbičky detí, ktoré zjavne mali znázorňovať zvyk ich rannej a večernej modlitby. S detskou úprimnosťou zachytávali prostú skutočnosť a ja som sa pobavila nad tým, keby niekto zachytil moje občas uletené zvyklosti.

Od veľkého kostola sme prebehli k menšiemu, len o pár ulíc ďalej. Cestou som zápasila s pokusmi zachytiť na fotke bociana, ktorý vôbec nespolupracoval a neustále sa mi otáčal svojím pozadím. Zrejme dotknutý výčitkami na margo mojich narážok na jeho navigačné schopnosti, kvôli zlyhaniu ktorých som ešte ani len nezačala budovať nárok na svoju vlastnú kaplnku.

Nemohla som tam však stráviť večnosť, deň bol ešte mladý. Druhý kostolík sme zvládli zdokumentovať v podstate za pochodu, nebolo tam veľmi čo prežívať. Zjavne prechádzal zložitejším obdobím svojich úprav. Za malú chvíľu sme sa ocitli na zástavke a pokračovali smerom k dedinke, ktorej názov bol trochu mätúci. Na lístku z autobusu sme však mali Vlková, rázcestie Ľahkovce, tak sa budem držať tohto dôkazom podložiteľného názvu a hotovo.

Prešli sme dedinkou spolu s kŕdľom školopovinných detí, a kým sa ony roztratili do svojich domovov, my sme hľadali čosi, čo podobne ako Sirk mal byť kostolík-nekostolík. Opatrne sme ošacovali rozpadnutú stavbu kúsok od novostavby miestneho kostola a zvažovali, či je to náš cieľ alebo iba polorozvalina, ktorých sú dedinky plné. Jej pôdorys a múry však nenasvedčovali, že by malo ísť o obyčajnú letnú kuchynku alebo maštaľ. Na to nám jej vzhľad bol príliš dôverne známy.

Koľko sa dalo, toľko sme zvečnili, ale podobne ako inde aj tu panovali haraburdy. Cestou späť sme sa opýtali jednej pani, či bol náš odhad správny a ona naše domnienky potvrdila. Smutná radosť, keď vezmeme do úvahy ďalší zmarený osud kostolíka. Chcelo to pauzu. Kúsok za dedinkou sme sa prebrodili trávou do poľa a trochu splynuli s prírodou. Ja samozrejme aj s chronickou sennou nádchou, ale to už patrí k veci. Úžasný pokoj, krásne miesto a výhľad na ďalší kostolík v blízkom Vrbove. Čo pre niekoho pole za dedinou, pre druhého balzam na dušu.

Nie na dlho. Autobus do Spišského Štvrtku si dával nepríjemne na čas, a tak len čo sme sa odtrhli z lona prírody, do duší sa opäť vkradol menší cestovateľský stres. Mali sme dohodnuté stretnutie a neradi sa ľuďom zapisujeme do spomienok ako zdroj zdržania a problémov. Ale nebolo to v našej moci. Ani nervózne pobiehanie okolo cesty veľmi nepomohlo, ale zblúdilý autobus sa nakoniec predsa len ukázal.

Šprint cez ulice Spišského Štvrtku nakoniec situáciu veľmi nezachránil, keďže sa ukázalo, že ju skomplikoval i menší informačný šum a nepochopenie, a tak nás čakali ešte o pár minút skôr, než sme mali v pláne doraziť. Ale dnu sme sa predsa len dostali a naša návšteva netrvala dlho, takže všetko dobre dopadlo pre každú zo zúčastnených strán.

Presne o hodinu sme opäť stúpali po schodíkoch k pánu šoférovi, tento raz sme pýtali lístky do Hôrky-Kišoviec. Tunajší kostolík sme hľadať nemuseli. Už z cesty nás vyzeral. Teda skôr my jeho. Zrejme som už bola presýtená, lebo samotný kostolík som veľmi nevnímala.

Nie, nijako sa neprevinil, ale akosi ma oslovilo všetko možné v jeho blízkosti. Hneď úvodom netradičné zobrazenie ukrižovaného Ježiša a vzápätí drobná starenka, ktorá neúnavné chodila s bandaskou hore, dolu. Nie som vtieravá, ani zvedavá, ale vnímam život okolo seba a tak som ju s akousi vnútornou úctou pozorovala. Myslela som, že polieva posledné miesto odpočinku niekoho drahého a nechcela som rušiť jej tiché spomienky. Ale ona nešla k žiadnemu náhrobku.

Polievala zopár kvietkov okolo kríža, čo nepatril nikomu, ale strážil všetkých. Bola to sila. Babinka cítiaca každý krok, niesla po troške vodu, aby poliala kvety pre Ježiša. To nešlo len tak prejsť bez povšimnutia. Dobehla som k mužskej časti našej dvojky, ktorej to viac prislúchalo, ale ktorá bola príliš zaujatá svojou tradičnou činnosťou, aby vnímala očami svojej nežnejšej polovičky. Neodolal ani môjmu ani babičkinmu čaru a s fotoaparátom okolo krku jej ponúkol pomoc. Babička ju prijala, poďakovala, ale nemusela. Dala viac než dostala.

Po tomto kostolíku sme chceli už nasmerovať svoje kroky do starého dobrého Popradu, ale kostol črtajúci sa v pozadí naštartoval pokušiteľské súkolie v mechanizme môjho nezlomeného stratéga. Nedbalo nahodil otázku, či by som si trúfla, dať nožičkám ešte trochu zabrať. Ponuka bola pochopená ako výzva a tak sme si to už aj šinuli popri ceste do vedľajšej dediny. Okolnosti sú občas potvorky a teraz sa rozhodli trochu nás aj podporiť, nielen z kratochvíle nám hádzať polená pod nohy.

Zrazu okolo nás prefrčal autobus, v tejto situácii čosi ako Aladinov koberec. Trochu sme pobehli a o chvíľu sa viezli celkom improvizačne do Šváboviec. Aj tu som samotný kostolík len zbežne pozdravila a očami šibala skôr po okolí.

Podvečerná dedinka mala zvláštnu atmosféru. Podobne ako v Hôrke, tu tiež vzbudila moju pozornosť ručníková babička, ktorá po celý čas, čo sme tu boli, ponášala v náručí malé dieťa. Vnúča, či pravnúča ktohovie, ale mala ohromnú výdrž. Občasné zamrnčanie zažehnala nežným natriasaním a neustálym prihováraním sa drobčiatku vo svojim náručí. Nebolo to už bábätko, takže to muselo byť aj fyzicky náročné, ale to babinku zjavne neodradilo. Rozhodne to bol veľmi milý pohľad.

Po tejto návšteve sme už ale vážne museli nabrať kurz Poprad, lebo inak sme si koledovali o prenocovanie pod holým nebom, čo napriek dobrodružnosti pováh nebolo práve žiadúce.

No ani v Poprade sme ešte nezložili unavené kosti. Blesková otočka do penziónu bola dostačujúca akurát tak na doplnenie zásob a už sme aj obratom trielili späť na stanicu. Do základného táboru založeného deň predtým vo Svite sme dorazili krátko pred večerným spravodajstvom, my sme však mali inšie plány ako osvetu.

Aj keď aj k tej prišlo, keď sme oznámili prekvapenému taxikárovi, že by sme boli radi, keby nás hodil na miesto, ktoré sme mu ukázali na mape. Pozrel na nás trochu podozrievavo a s presvedčením domáceho nás uistil, že tam nič nie je.

Skúsili sme oponovať. Vyrazil na cestu, ale čím viac sme sa blížili k miestu určenia, tým viac si bol istý svojím tvrdením, lebo široko ďaleko sa nečrtalo nič, čo by stálo za to, aby čo len pribrzdil. Menšie pochybnosti sa zmocnili aj mňa, ale mapa je mapa. No my sme prišelci a pán za volantom domorodec, čo nás častoval pohľadom zrelým tak na dvojku z Aktov X.

Ale zrazu sme predsa len na horizonte zazreli odbočku, a to trochu zmiernilo celkovú nedôveru. Po pár metroch po odbočení sme si boli na istom už všetci. Navŕšené kamene, kríž, informačná tabuľa. Šoldov-zaniknutá osada s kostolíkom. Vybehli sme von, ale šero a odľahlosť rozhodlo, že náš jediný spoj s civilizáciou už nemôžeme nechať ujsť. A tak sme bleskovo nafotili, čo ešte pokročilý podvečer dovolil, zamávali Tatrám v pozadí a nechali sa odviesť späť do Svitu.

Nie práve najlacnejšie dobrodružstvo, ale to pravé orechové. Kým sme prišli do Popradu, už nás podlamovalo od únavy. Prešli sme námestím, pokusne riešiť večeru, ale nakoniec zvíťazila prostá voľba. Penzión, pizza, posteľ. Niet divu.

Tak končí májový trojboj za kostolíkmi. Ešte sme si na druhý deň podrobili sv. Egídia priamo v Poprade a po dlhom čase sa dostali aj dnu pokochať sa freskami, ale zábery predchádzajúcich dní stáli za zvečnenie v slovách ešte viac. Takto spätne mi to vždy príde bláznivé a pritom sa neviem dočkať, kedy sa budem môcť opäť zblázniť. Už aby to bol...

Alexie