Májový maratón na východe - deň druhý

Všetky fotky (17)

Druhý deň trojboju sme začali pozvoľna. Kým sme sa vydriapali z bezpečia rodinného hniezda bolo už skoro poludnie. Prvá etapa bola iba premiestňovacia, čiže bez objavných a poznávacích odbočiek a zastavení. Rovná čiara do Popradu. Teda pomyseľne, lebo rovno cez Dobšinský kopec si to môže šinúť akurát tak lastovička, nie vytrasení pasažieri hromadnej dopravy.

Ale inak mám túto trasu rada. Dôverne známe dedinky z bezprostredného okolia vystrieda Dobšiná, lyricky známa Stratená aj s ľadovou jaskyňou a potom už, minimálne z počutia známy Vernár a ani neviem ako a zrazu už na mňa siaha Poprad, čo pre južanského Bratislavčana znie ako zaklínadlo iného, ale lákavého sveta.

To už je raz tak. Poprad, Tatry magické formulky zakliate v školách v prírode, táboroch, rodinných dovolenkách v ešte posledných záchvevoch závodných rekreácií, ktoré som stihla ako dieťa s rodičmi absolvovať. Bolo to fajn a preto sa rada vraciam. Jednoducho, keď sa povie Poprad, tak sa južanovi môjho kalibru vybaví súvislosť jedine s výletmi, dovolenkou, dobrodružstvom. Aspoň mne to doposiaľ tak bolo dopriate.

Však ani teraz sme nešli nabalení ničím iným, než výletníckym nadšením. To nemožno nechať vyprchať, tak sme rýchlo ubytovali, malinko sa vytešili z nášho nového dvojdňového domova a hurá zháňať materiál na nadchádzajúce riadky.

Z autobusovej stanice sme tiahli na Svit, s vedomím, že toto bude náš základný tábor. Nestihla som sa ani pokochať pohľadom na roztomilé domčeky, čo ticho, ale dôstojne strežili slávnejšiu históriu mestečka a už aj sme pokračovali k dedinke, čo niesla tiež poeticko hrdý názov Gerlachov.

No nás pochopiteľne viac lákali štíty kostolných striech než kamenné bralá, aj keď ma vždy svrbeli nôžky a liezla som kade tade. Teraz sme sa však pohodlne "spanštelo" po chodníku dostali k tunajšiemu kostolíku, ktorý sme chceli pridať do našich trofejí. Veľmi víťazne nás však nečakal. Skôr som mala dojem, že keby mohol radšej by pred nami zutekal.

Nemohol, a tak len nezaujato stál, ako ľahostajný pubertiak, čo sa okázalo snaží tváriť, že mu je vlastne úplne jedno, čo si kto o ňom pomyslí. Okolo neho skládka všemožného haraburdia, odstavené doničené prívesy a všetko možné, čím si predsa nikto nebude špatiť vlastný dvor. Kostolík znesie. Ja už menej.

Čím dlhšie som sa na neho dívala, tým viac sa z tvrdohlavého odrodilca menil v poníženú trosku. Neviem veru, čo je bolestnejšie. Či byť zničený alebo zabudnutý. Nevydržala som sa tu viacej nečinne prizerať. Asi som bola zbabelejšia ako ten kostolík. Vrátila som sa k zástavke a krátila si čas študovaním pamätnej tabule účastníkov akejsi športovej akcie, ktorej víťazi každoročne pribúdali. Niežeby som si nevážila ich výkon, ale zamrzelo ma, že je postarané, aby sa na nich nezabudlo. Zatiaľ čo kúsok ďalej sa dusia dejiny na novodobej skládke odpadu.

Po Gerlachove nasledovali Batizovce. Tunajší kostolík zjavne ešte slúžil svojmu účelu, čo paradoxne spôsobilo, že vo mne nezanechal hlbšie dojmy. Za jeho múry sme sa nedostali, tak nech mi je odpustené, že sa nestihol a nemal veľmi čím zapísať do mojej duše.

Po chvíli a zbežnej externej obhliadke, som sa venovala skôr prebiehaniu krotkého potôčika, čo lemoval cestu k samotného kostolíku. Však som len nedávno spomenula, že ja vleziem, kde sa dá a ešte kúsok ďalej.

Späť do Svitu sme nemali dobré spojenie a tak sme sa spoľahli na osvedčenú taktiku a zavolali si taxi. Aspoň sme sa ešte kúsok prešli dedinkou. Zo Svitu do Popradu sme mali cestu ešte v živej pamäti, ale nie je si veľmi na čo spomínať. Netrvá to dlhšie ako trajdavé trasy v bratislavskej doprave v čase špičky.

Kým sme sa vrátili do útulnej izbičky malého penziónu, zbehli sme na popradské námestie doplniť zásoby. Kŕmiť treba nielen duše. Ako rýchlu večeru sme zvolili obložené bagety, pretože sme si chceli ešte dopriať prechádzku pred spaním a keby som sa ja najedla do sýtosti, môžem rovno prejsť k tej čisto leňošivej časti dňa.

Hlavný záťah nás čakal nasledujúci deň, dnešný program bol len taký zahrievací a na vyplnenie času. Ale predsa len sme ho ešte nechceli ukončiť. Čo je to dva kostolíky, keď je v sieti ešte miesta? A tak skôr než zapadlo slnko, ešte sme obťažovali taxislužbu. Spišská Sobota to istila.

Pokojná, dôstojná prechádzka námestím, ako sa patrí na usporiadanú dvojicu. Samozrejme pár cvaknutí záberov kostola aj zvonice preťalo podvečerné ticho, ale žiadne taktické rozdelenie, koordinované obliehanie, detailné nasadenie. Dokonca aj úplne bezcieľne motkanie sa radom staromestských domčekov si prišlo na svoje. Zvláštne a vzácne.

Vrátiť sme sa chceli opäť taxíkom, ale mne sa nechcelo narúšať túto harmóniu zžitia s miestnym prostredím. Nemala som rada turistický imidž. Rada som splývala. Letmý pohľad na vývesku a zistenie, že predsa len máme turistické šťastie. O pár minút tu mal stáť spoj mestskej hromadnej dopravy. Síce som červík odchovaný na MHD, ale predsa len u suseda aj mastný chlieb chutí inak ako doma. A tak s drobným vzrušením som si užívala aj túto cestu.

Doma by ma predsa ani nenapadlo s rozžiarenými očami sledovať cestu, tešiť sa z pohľadu na Aupark, prístavný most alebo k zblázneniu otravnej cesty okolo Eurovei. Teraz ma však dokázala nadchnúť aj zástavka pri garáži rodinného domu. Nepoznané je nepoznané. No nový deň sľuboval veľa takýchto dojmov, takže som sa nevedela dočkať, kedy zase vyrazíme na ťaženie. Ja asi ozaj nikdy nemám dosť.

Alexie

to be continued....