Bohatý výlet na Ponitrie - 2. deň

Všetky fotky (12)

Mali sme za sebou jeden rušný deň a pomerne spoľahlivé tušenie, že ten druhý nebude o nič pokojnejší. Aj keď sme začali veľmi zľahka. Teda sme si to aspoň mysleli, keď sme si zvolili na začiatok pokojnú nedeľnú prechádzku po parku v blízkej dedinke Brodzany.

Prvotné sklamanie po zistení, že múzeum v miestnom kaštieli má v nedeľu  zatvorené, sme zmierňovali aspoň snorením po zmieňovanom parku. Podivná podpora turistického ruchu nás nemohla predsa úplne odradiť.

Parčík bol malý, ale osobitý, čo vynahrádzalo jeho rozlohu. Ako v malých Benátkach som sa vytešovala, keď som si prebiehala drevené mostíky vedúce ponad zvláštne kaskádovitý potok. Hladina bola neuveriteľne pokojná, kačky sa premávali ako člny po prístave, dokonca sem tam vykukla aj korytnačka. Ozdravný balzam na rozbehanú dušu.

Oprela som sa o zábradlie a sledovala tú idylku ako to najfascinujúcejšie divadlo. Niet však divu, že nie nadlho. Síce sme sem prišli s predsavzatím, že si doprajeme trochu stíšenia, ale červíček pokušiteľ už nahlodával. Na kopci nad dedinou sa totiž v lese črtala nenápadná vežička. Moje túžobné pohľady museli byť spaľujúce, lebo organizačná zložka nášho tímu bleskovo zhodnotila možnosti a nakoniec prišla s vyhlásením, že máme nejakú tú rezervu a že teda môžeme podniknúť malú neplánovanú výpravu.

A tak sme vyrazili. S cieľom sme udržiavali len očný kontakt, ale nejako sa nám nedarilo nájsť prístupovú cestu. Odchytili sme teda miestnu tetušku, čo sa vracala z nedeľnej omše a tá nám poradila, že keď si trúfame, nech to zoberieme priamou cestou dohora. Ukázala nám, skade sa vyštverať a kde hľadať vyšlapaný chodníček ku kaplnke.

Vyštverať sme sa vyštverali, aj keď v niektorých úsekoch ma veru humor prechádzal dokonale. Dostala som do vienka hocičo, ale rozhodne v tom nebolo ani za mak horolezeckého kumštu. Napriek tomu som sa držala statočne, len ten chodníček akosi nie a nie nájsť. Drali sme sa húštinou, odhŕňali konáre a kríky, že ani princ zachraňujúci spanilú princeznú uväznenú v nedostupnej hore by sa za nás nemusel hanbiť.

Ale princezná by to veru mala pri nás zrátané, lebo napriek nasadeniu a odhodlanosti sme neregistrovali ani nepatrné náznaky úspechu. Po chodníčku ani stopy, a po samotnom kostolíku už vôbec nie. Nevideli sme už ani vežičku a tak som netušila ani toľko, či sa predierame kdesi popod alebo možno aj nad ním.

Po zrelej úvahe, vzhľadom na čas a neblahú situáciu, sme dospeli k záveru, že radšej vyjdeme z boja so cťou, aj keď bez víťazstva. Vrátili sme do parku, aby sa nám ľahšie určovala poloha pre taxikára a v tichu ešte nestrávenej potupy sme čakali na návrat do Partizánskeho.

Tam nás ešte čakala batožina, bez ktorej sme nemohli pokračovať vo výprave. Prišla pre nás mladá dievčina, ktorá ako rodáčka z Brodzian nám cestou rozprávala o parku aj o okolí. Trochu nám pozdvihla upadajúcu náladu a tak sme nabrali druhý dych. Rozlúčili sme sa mĺkvym mestečkom, čo nás prichýlilo na dve noci a už aj sme bežali na autobus smer Topoľčany.

Tu sme sa však ani nezohriali a už aj fičali do Kuzmíc. Vystúpili sme a trochu pohľadom zmapovali okolie. Museli sme vyjsť z dediny a vydať sa cestou ku kostolíku. Žiadna malebná trasa nás zjavne nečakala a aby toho nebolo dosť vysmievalo sa nám aj počasie, až oblaky prskali od smiechu.

No lepšie ako dupkať od jedu, bolo skúsiť z toho aspoň niečo vytĺcť a tak sme sa teda vybrali na ponurý pochod. Rezký, keďže sme mali na zreteli, že sa musíme rovnakou cestou aj vrátiť. Po malej odbočke sme kostolík objavili a bol celkom milý, len vzhľadom na okolnosti sme ho nedokázali poctiť väčším nadšením.

Dokonca bol aj otvorený, hoci v ňom nik nebol. Tak sme aspoň decentne nakukli, ale tým sa naša blesková návšteva aj skončila. Nasledoval rovnako rezký presun, len v opačnom smere. Dorazili sme na zastávku, s dušou na jazyku, ale radi aspoň tomu, že zrejme žiaden spoj zatiaľ nešiel.

Len ako sa o pár minút ukázalo, ani sa k ničomu podobnému neschyľovalo. Pár šťavnatých komentárov na internetové vyhľadávače padlo, ale nepomohli sme si. A tak opäť prišlo na taxík. Bol to proste víkend, ktorý by sa pokojne dal nazvať hĺbkovou inšpekciou úrovne taxislužieb v tejto oblasti.

Neviem veru, či ostal nejaký, s ktorým by sme v priebehu tých dvoch dní nemali niečo do činenia. Cestou do Topoľčian sme hneď s mladým mužom za volantom dohodli ďalší sľubný kšeft, ale tentoraz plánovane, keďže inak by sme sa  ku zlatému klincu dnešného dňa, starému priateľovi v Sádku nedostali.

A tak naše opätovné stretnutie nedalo na seba dlho čakať. Odlúčili sme sa vlastne len natoľko, aby sme zistili, že stanica v Topoľčanoch považuje úschovňu batožín zrejme za príliš zaťažujúcu činnosť, ale z tejto šlamastiky nás vytiahol práve tento zmieňovaný maldý muž.

Navrhol totiž, že keď sa zo Sádku opäť budeme vracať taxíkom, tak nám pokojne bude zatiaľ voziť ruksaky v kufri auta. My si medzitým môžeme pokojnejšie trajdať bez záťaže. A tak sme prebalili zopár vecí, aby sme mali so sebou všetko potrebné a ostatné, čo nezodpovedalo kritériám potrebnosti ostalo pokojne odpočívať v kufri.

Vyrazili sme. Cestou sme museli zastaviť, keďže kostolík bolo vidieť už z diaľky a tento pohľad bol príliš lákavým, aby mu dokumentaristická zložka tímu odolala. Našťastie pán šofér a náš nový spriaznenec v jednej osobe mal opäť neuveriteľné pochopenie a trpezlivo čakal na krajnici.

Dokonca odolal aj môjmu dobroprajnému podrývaniu, keď som ho podpichovala, aby trošku skočil na plyn, nech vidíme ako mykne zaujatým fotografistom, keď zaregistruje hroziace odlúčenie. Takto v družnej spoločnosti sme úspešne dorazili až do dedinky, kde sme podľa spoľahlivého tipu zaklopali na bránku v prvom dome.

Pani domáca ochotne súhlasila, že nás vezme ku kostolíku. Ďalšia dobrá duša do zbierky toho dňa. V Sádku sme boli už dvakrát, ale zhodou okolností vždy autom, takže sme sa vždy odviezli až pod kopec, kde sme teraz nechceli pána taxikára preháňať.

Dnes sa nám otvorila pred očami úplne nová prístupová cesta, ktorou nás naša sprievodkyňa viedla pozdĺž ich vlastnej záhrady. Niet preto divu, že popri plote nás sprevádzal aj ich drobný psík, ktorý mi padol do oka už keď sme sa dobíjali do dvora.

Na konci záhrady sa zrazu ocitol pri nás. Zrejme boli otvorené nejaké vrátka alebo mal svoje vlastné osvedčené cestičky. Veľmi som sa potešila, že môže ísť s nami. Bol to roztomilý psík a veľmi výnimočný. Mali sme doma psíka pätnásť rokov a aj keď bol chovaný v petržalskom byte, dovolím si tvrdiť, že mal šťastný život a my s ním.

Teraz mi už druhým rokom veľmi chýbala jeho spoločnosť a preto som na každom výlete neodolala a vždy do sýtosti hladkala a škrabkala každú chlpatú potvorku, čo sa nám priplietla do cesty. Táto psia slečna mala naozaj čosi navyše. Síce z rodinného domu a teda z dvora, ale s kráľovskou nonšalanciou.

Mala lesklú srsť, čisté jasné oči, jednoducho elegancia hrdého kríženca, ktorý vedel, že stojí za to. Žiadne ušmudlané úbožiatko s ulepenou srsťou, ktoré som vždy mávala chuť hodiť na tridsiatku do práčky. Ku kostolíku sme teda prišli novou cestičkou a s novými priateľmi.

Prvýkrát sme sa mali dostať dnu, dosiaľ sa nepodarilo, čo pri významnosti a polohe tohto kostola bolo pre nás zdrvujúco ubíjajúce. Teraz sme šli na úplnú istotu, a to by sa nadšenie a adrenalín dali krájať.

Dvere sa konečne otvorili. Zarovno s tými do môjho srdca a duše. To sa dalo čakať. Toto miesto som mala nesmierne rada, doteraz pre múry dôstojného ochrancu zblúdilých prišelcov, pre jeho okolie, ktoré okrem azylu otvorenej prírody a sveta na dlani, prinieslo pri doterajších návštevách aj zistenie, že skrýva úctyhodné zásobárne hríbov a najsladších lesných jahôd na svete.

Teraz mi bolo vydané aj posledné tajomstvo. Zvláštne, silné, ohromujúce. Moja nová chlpatá kamarátka sa mi tmolila pri nohách, a i keď viem, že celé zástupy spurných zástancov predpísanej úctivosti by sa šli pominúť od pohoršenia z predstavy psa v kostole, pre mňa to bolo len potvrdením prijatia a dôvernosti..

Keď som pred pár rokmi stratená v chaose spoločnosti našla svoj azyl práve medzi múrmi kostola, hoci vtedy len v telocvični mládežníckeho strediska, kde sa takto rozširoval priestor malej kaplnky, tak tam sa zrodil vzťah, ktorý si nič nenechal predpisovať a myslím, že nikdy ani nezačne. A tak miesto ohlušujúcich katedrál, strojenej úctivosti a neosobnej obradnosti, ja som svoju vieru, pokoj a dušu nachádzala v zastrčených, rozpadnutých kostoloch, uprostred sídliska na rozmlátených ihriskách či na lúke v lese.

Všade, kde sme pokojne slávili svätú omšu sediac na lopte, v tráve, kde sa vedľa nás vyvaľovali psi a kopŕcali decká. Ako mi len chýbala táto atmosféra dôvernosti v radoch obrovských kostolov plnej príkrej dôstojnosti. Teraz mi ju vedel vynahradiť pohľad na bezprostrednosť malého psíka, čo spolu s nami nakúkal do tichého, tmavého srdca kostola.

Nevravím, že by si teraz mal každý vodiť do kostola svojho psa, ako kedysi spanilé dámy robili, aby im domáci maznáčikovia ohrievali nohy, keďže o kúrení ani nechyrovali. Presne tieto skúsenosti, kde je to možné a osožné dokážu človeka povzbudiť aj do zásoby. A ja som práve teraz mala túto zásobáreň úplne vyrabovanú.

A tak som túto silu okamihu vsávala ako vyprahnutá púšť. Koľko bolo treba. Potom som vybehla za psicou, ktorej to tu zjavne bolo dôverným prostredím, lebo si vyskočila na múrik priľahlého cintorína so samozrejmosťou domáceho pána, zatiaľ čo ja som všetko sledovala s úžasom a nadšením.

Zlatá pani, čo nám takto zachránila nielen dnešný deň, mi zatiaľ rozprávala niečo z histórie kostolíka, aj ľudí tu žijúcich, čím zase trafila presne na moju nôtu. Doplnila totiž to, čo múry kostolov vypovedať nevedia. A čo som vždy túžila spoznať.

Príbehy a osudy odpočívajúce pod náhrobnými kameňmi, vzťahy a život. To bolo tá posledná čiastka skladačky, ktorá spravidla ostáva nedostavaná. Nebyť zase ohlasujúceho sa dažďu, boli by sme tu ostali čo najdlhšie. Ale nedal sa prehovoriť a stál si za svojím mokrým rozhodnutím.

Zavolali sme teda našu motorizovanú spojku, poďakovali sa ochotnej a milej tetuške, posledný raz poškrabkali Perličku za ušami a so zvláštnym pocitom v duši smerovali späť do Topoľčian. Počasie si ozaj vyberalo svoju uštipačnú daň, keďže v Topoľčanoch dážď provokačne utíchol. Pár minút do odchodu vlaku sme teda strávili v blízkom mestskom parčíku a ja som si zlosť nad oblakmi vybíjala aspoň na hojdačke.

Zvláštny deň, plný schválnosti a nezdarov a pritom s jedným z najkrajších zážitkov našich výletov. To asi preto, aby sa vo svete zachovala rovnováha. Asi to tak malo byť...  

Alexie