Bielosobotný výlet do okolia Piešťan

Všetky fotky (19)

Viete kedy majú šialenci nášho razenia druhé Vianoce? No predsa na Bielu sobotu. Pre tých, ktorí teraz zúfalo hľadajú súvis mám vyslobodenie z tejto trýznivej neistoty. Tajomstvo tkvie v tom, že v tento deň bývajú otvorené kostoly po celý deň, aby sa ľudia mohli prísť pokloniť k Božieho hrobu.

Z hľadiska našej vášne taký malý deň otvorených dverí. Tento rok sme nešli na veľkonočné sviatky na východ a tak sme rozmýšľali, ako stráviť deň, aby bol právom zakončený slávnosťou Bielej soboty, ktorá má svoju hĺbku a silu.

Predstava, že aj keď si nedohodneme vopred vstup, nebudeme sa musieť spoliehať na všetečnú rozmarnosť náhody, že snáď budú zrovna tetušky upratovať, a tak nám umožnia nazrieť za inak nedostupné múry,bola lákavá. Stačilo už len sadnúť k mape a hlavne k internetu, keďže dopravné spoje toľkou zhovievavosťou k našim záujmom zase nedisponujú.

Vyrazili sme ranným vlakom, smer Piešťany. S miernymi obavami som pozerala na oblohu. Predpovede počasia neboli veľmi priaznivé. Ale zatiaľ to vyzeralo veľmi sľubne. Naším prvým cieľom bola dedinka Modrová. Ľudia, ktorí sa trúsili do kostolíka, boli neklamným znamením, že naše krásne časy sa začínajú.

Vošli sme dnu. V bočnej kaplnke sa v tichosti vzdávala úcta umučenému telu Ježiša Krista. Napriek eufórii z bezproblémového vstupu sme nezabúdali v čom skvie jeho podstata. Tiež som sa pridala a v sile bezprostrednej blízkosti stelesnenej obety som nechala plynúť myšlienky v prosebnej modlitbe. Po nej som však nedokázala len tak pokojne odísť ako ostatní.

Čo bolo jedným dôverne známe, pre druhých bolo objavným a vzrušujúcim. Kým ja som si obzerala interiér so svojím prvotným horúčkovitým nadšením a touto činnosťou som si vrchovate vystačila, bolo zrejmé, že profesionálnejšia zložka našej dvojky už nevydržala svrbenie na spúšti fotoaparátu.

Dobré mravy však nedovoľujú bez predošlého diplomatického dohovoru uspokojovať tieto dokumentaristické potreby. A tak došlo k odchytu prvej  dobrej duši, čo sa mihla v blízkosti oltára. Tá nás presmerovala na pána farára, ktorý sa objavil vzápätí.

Nedá sa povedať, že by hneď zdieľal naše nadšenie. Zdvorilo, ale predsa vyjadril isté obavy v súvislosti s prezentovaním ich kostolíka. Nikdy nemožno vedieť, či na seba nepritiahne pozornosť aj niekoho, kto nebude mať zálusk len na jeho historickú hodnotu, ktorá sa na rozdiel od iného nedá speňažiť. Nakoniec však súhlasil, aby sme si niekoľko záberov urobili, pod podmienkou, že nebudeme rušiť.

To sa celkom úspešne dalo splniť, keďže do pola nášho záujmu nespadala bočná pristavaná kaplnka, kde by v danej chvíli naozaj nebolo na mieste sa nejako realizovať. Len ešte malé technické prispôsobenie sa situácii vypnutím všetkých sprievodných zvukov fotoaparátu a diskrétna misia zvečnenia kostolíka sa mohla začať.

Boli sme si však vedomí, že aj napriek všetkej vybičovanej snahe o absolútnu nenápadnosť sme ostávali rušivým elementom a tak sme sa vytratili, len čo to bolo možné. Pár záberov kostolíka aj zvonku a už aj sme si to šinuli hore miernym briežkom ku kovovej bráničke cintorína.

Jednak preto, aby sme získali pohľad z vyššej perspektívy a v mojom prípade aj preto, že mám jednoducho rada cintoríny. Žiadna zvrátenosť ani morbídnosť. Len celkom obyčajný pokoj, to bolo to, čo som si tak považovala. A tiež úcta k životu.

Občas fotenie kostolíkov trvalo dosť dlho a tak sa tieto  prechádzky medzi svedkami minulých životov týchto miest stali nejako mojou súčasťou. Mená, dátumy, verše, odkazy, občas fotografie na náhrobkoch, to boli spomienky, príbehy skutočného života. Čo všetko sa z nich dalo vyčítať.

Dátumy smutných mílnikov histórie, ktoré hovorili sami za seba. Ak bolo času naozaj priveľa, tak dvere mojej fantázie neodolali nástojčivému nutkaniu. Stačil zanedbaný pomníček s údajmi a už sa mi v mysli odvíjal príbeh. Možno to bolo tak. A možno úplne inak. Čo slovo v kameni, to príbeh  jedného života.

Teraz nebolo toľko času. S úľavou sme klesli na drevenú lavičku a trošku si odpočinuli. Čakalo nás toho v ten deň ešte veľa. Preto niet divu, že sme sa čoskoro opäť ocitli na miestnej autobusovej zástavke a čakali na spoj do cieľa, na ktorý som sa tešila už veľmi dávno.

Veľmi sme sa neusádzali, nebolo veľmi treba. Viac než samotná cesta nás zdržala menšia kuriérska pauzička pána šoféra, ktorou riešil donášku čerstvých koláčikov, ktohovie možno krst alebo svadba - kto by sa mohol hnevať... :)

Samozrejme, že miera mojej tolerancie bola taká veľkorysá hlavne kvôli nadšeniu z toho, že konečne ideme na miesto, ktoré si to žiadalo už doslova roky. Keby som tak mala skalných fanúšikov, stačilo by sa odvolať na to, aby si spomenuli, kde som sa zaviazala, že s týmto človekom ja už nikdy nikam nepôjdem.

S tým istým človekom, ktorý tu teraz sedel vedľa mňa a bol hlavnou postavou všetkých ostatných výletníckych rozprávaní, ktoré podľa pôvodného predsavzatia na tom mieste nemali nikdy vzniknúť. Na tom istom výlete, kde nás organizátori roztomilo pobavili malou chybou v evidencii účastníkov, v ktorej nás vyhlásili za manželský pár.

Naozaj roztomilá absurdnosť. To by však bolo dlhé rozprávanie. Každopádne bolo zadosťučinením, že sme sa sem konečne vracali. Už sami a zároveň spolu. Vystúpili sme na hlavnej ceste. Pokračovali sme sa pozdĺž areálu akéhosi veľkoskladu alebo čohosi, čo by presnejšie mohol definovať ozrutný, ale veľmi huževnatý hafan, ktorý nás sprevádzal pozdĺž celého plotu.

Po prvej odbočke, ktorá však viedla k záhradkám sme sa poradili s jedným domorodejším obyvateľom a podľa inštrukcií sme sa pobrali ďalej po ceste, až po inú odbočku, ktorá už zjavne viedla tam, kam podľa nás mala. Potešená som sa hneď úvodom takmer natiahla, zamotaná do nízkeho porastu a vlastného nadšenia.

Bol to ale riadny stupák. Teda pre naša zhýralé mestské kondičky otupené zimným vegetovaním. Ale motivácia bola silnejšia než búšenie srdca až v kdesi v ušiach. Keď sme sem šli prvýkrát, vedení kolektívom a neznalosťou miesta ani seba samých, tak sme zvolili pozvoľnejšiu prístupovú cestu. Teraz bolo všetko iné. Aj my, aj cesta. Len to miesto ostalo rovnaké - Ducové-Kostolec.
Hradisko, základy kostolíka, výhľad široko-ďaleko. Sila a úžas z tohto miesta. Spomienky, ktoré na rozdiel od tých, čo vznikali v piete cintorínov, boli naše vlastné a reálne. Tichý úsmev v mojej duši. Kamene tvoriace pôdorys kostolíka.

Dnes, po toľkých iných im podobných, boli pre mňa tým, čím boli. Ale nedalo sa nespomenúť si na moje prvé dojmy z čias, keď mi pripomínali akurát tak detské pieskovisko. No veru, to by vydalo na dlhý príbeh. Teraz však bolo teraz.

Povzbudená jarným slniečkom, čo sa takto roztopašne vysmievalo všetkým meteorológom a ich predpovediam, som nevedela kam skôr skočiť. Doslova. Zrúcané časti drevených kolov tvoriacich palisádu priam lákali preskúmať čo odkrývajú, jašteričky v tráve provokovali, aby som po nich snorila s nosom zaboreným v tráve, kostolík  ma trpezlivo vyzeral, kedy prídem vypovedať všetko, čo mi len tak sršalo z očí. Veď si nemohol nevšimnúť.

Na všetko prišlo. Aj na menšiu neplánovanú brigádu. Zjavne nielen kostolík tu chcel zanechať svoju stopu. Ale aj nejeden turista chcel prispieť svojou (nežiadúcou) troškou do mlyna. A tak pripomienky ich prítomnosti tu boli viac než zreteľné. Improvizačne, do sáčkov od poživne sme zozbierali aspoň časť z týchto smutných artefaktov ľudskej bezohľadnosti.

A tak bohatší o zážitok, dojmy, prebudené spomienky a vrecko odpadkov sme pokračovali v dnešnej otvorenej výprave. Čakala nás dedinka s netradičným názvom - Banka. Kostolík mali pekný, ale nevyzeral, že by sa mi trvalejšie zapísal do duše. Aspoň zvonka. A na prvý dojem aj zvnútra, kde sme sa opäť dostali tak hladko, až sme si na tento luxus začínali zvykať.

Opäť som využila príležitosť a na chvíľu si kľakla len sama so svojimi myšlienkami Interiér som si potom prezerala už viac menej zo zvyku. Ale niečim mi predsa len tento veľký farský kostolík vyrazil dych. Mal také zobrazenie krížovej cesty, s akým som sa ešte nikde nestretla a to mi môžete veriť, že bolo s čím porovnávať.

Jednotlivé zastavenia boli znázornené veľmi originálne. Samozrejme, že keď všetci autori znázorňovali tie isté situácie, nemohli do veci priniesť haldy inovácii, ale tento akoby si dal tú námahu a urobil o čosi viac než strohé prenesenie vžitýh predstáv. Boli to drobné detaily, ktoré dávali každému zastaveniu zvláštne čaro nútiace človeka, aby sa trochu zamyslel. Sústredil sa práve na tieto malé odchýlky. Podobne aj popisky neboli len klasickým pomenovaním zastavení, ako ich všetci poznáme. Boli to výroky v súvislosti s dianím zobrazeným nad nimi.

Pobehla som k oltáru, aby som si prešla všetky zastavenia pekne po poriadku. Vrcholilo pôstne obdobie, mala som za sebou túto cestu už nespočetne veľa krát. Ale teraz som sa cítila, ako keď som v prvej triede odhodila šlabikár a lačne sa vrhla od známych odrhovačiek k vzrušujúco novému svetu iných kníh. Vždy som sa snažila, aby mi tajomstvo kalvárie nezovšednelo, ale tu som sa nemusela snažiť. A za som to neznámemu autorovi vzdávam vďaku a česť.

Z Banky do Piešťan sme sa už vymotali len vďaka taxíku, ktorý nás trochu popreháňal, keďže sme sa malou prechádzkou po dedinke vzdialili od kostolíka. Práve ten považoval za jediný vhod bod na nalodenie. Nedohadovali sme sa. Mali sme za sebou krásny deň a pred sebou dlhý večer. Načo si to kaziť.

Bol to parádny výlet. A pohodlný. Škoda, že nemôže byť každý deň Biela sobota. Aspoň čo sa dverí kostolíkov týka...

Alexie

Ďalšie články: Genius loci, profil kostolíka v Modrovej, profil rotundy v Ducovom, profil kostolíka v Banke