Takmer silvestrovský výlet do Sabinova – deň druhý

Zimné výlety bývajú dobrodružné už len tým, že sú zimné. Človek sa trasie ako čerstvo vyklopený puding, má na sebe toľko vrstiev, že sa cíti ako matrioška a zvádza urputný boj s denným svetlom, ktoré sa ostýchavo rozplýva skôr, než vôbec stihneme využiť jeho skúpe služby. Napriek tomu s nasadením, ktoré si človek vypestuje dlhodobým výletníckym tréningom, sa dá aj v predposledný deň v roku toho stihnúť toľko, že by sa bežný laik až divil. Poďme pekne po poriadku.

Ráno nás privítalo v sabinovskom (jedinom :() hoteli, kde sme sa utiahli po predchádzajúcom ťažení. Mali sme na rováši destinácie ako Chmeľov a Chmeľovec, Raslavice a Bardejov, a tohto dňa sme hodlali zoznam ešte rozšíriť.

Prvý bod programu boli Rožkovany. Túto skutočnosť sme hrdo oznámili aj pánovi šoférovi v autobuse. Keďže to pre nás oboch bola panenská cesta, hltali sme všetko, čo poskytoval výhľad z okna. Z čírej zvedavosti, aj v pude sebazáchovy, keďže by sme sa neradi stratili skôr, než nájdeme, čo sme prišli hľadať.

Aj napriek vybičovanej pozornosti sme však nepostrehli nič, čo by nasvedčovalo, že už sme na mieste činu. Navyše, keď situáciu komplikoval fakt, že okná boli zúfalo zarosené. Keď sme však prechádzali oblasťou, ktorá vykazovala podozrivo bohatú výstavbu na bežnú dedinu, tak nám neostávalo nič iné, než preveriť skutočný stav veci u toho najpovolanejšieho - šoféra.  

A tak sme sa dozvedeli, že Rožkovany sme už dávno prešli. Vraj sme mali dať vedieť, že hodláme vystúpiť. Nechcem byť nespravodlivá, ale nazdala som sa, že dosť výpovedné bolo už len to, že sme si do zmieňovanej dedinky zakúpili lístky. 

V autobuse nebolo toľko pasažierov, aby táto informácia musela vyšumieť v prívale ostatných. Samozrejme mi však neprináleží hodnotiť pamäťovú kapacitu pána šoféra. Ale požiadavka, aby sme dostatočne bujaro dávali najavo, že sme v cieli, keď to ako úplne nefalšovaní prvonávštevníci nemáme šancu poznať, mi prišla už trocha pritiahnutá za vlasy.

A tak sme neplánovane spoznali autobusovú stanicu v Lipanoch. Najskôr sme zavolali pánovi farárovi do Rožkovian, aby sme mu oznámili, že náš príchod sa oneskorí, a potom sme sa pustili do hľadania alternatívnych riešení. Našťastie jeden autobus v opačnom smere šiel o niekoľko minút a tak sme mohli o cca 20 minút neskoršie oproti plánu vystúpiť na mieste.

Konečne Rožkovany. Meškaniu sa už úplne zabrániť nedalo a tak sme pridali do kroku. Faru sme našli a nálada na rozdiel od vonkajšej teploty sa pomaly dostávala z bodu mrazu. Pán farár nám otvoril a poprosil, aby sme chvíľu počkali, keďže práve mal na pokeci dvoch adeptov na manželský stav, čo nám mimovoľne vylúdilo úsmev na tvári. Tú našu svadbu ešte  predsa len uchovávame medzi pomerne čerstvými spomienkami.

Keď skončili, pán farár nás pozval ďalej a pri káve a orechoch sme trochu poklebetili. Presnejšie, ja som sa viac venovala orieškom, keďže tempo a úroveň debaty boli nad moje sily. Zahrabala som sa však do knižiek, čo nám pán farár priniesol aj ako ukážky vlastnej tvorby.

Aby však tá naša mohla prekvitať, museli sme odolať útulnosti kuchyne a vydať sa na lov. Revír tu bol veľmi bohatý. Na začiatok úplne stačilo prebehnúť na druhú stranu ulice. Pán farár nás priviedol na starý cintorín, kde pod zemou okrem predkov tunajšieho obyvateľstva odpočívajú aj základy starého kostolíka. Či v pokoji ťažko povedať, lebo po ňom neostali žiadne výraznejšie stopy a to si žiaden kostolík rozhodne nezaslúži. Bolo mi z toho trochu smutno, ale tento pocit, žiaľ, nebol žiadnou novinkou. Nejeden kostolík sme našli už len v spomienkach starých záznamov.

Bola to rýchla návšteva. Nebolo veľa čo odfotiť, nebolo veľmi kde pokľaknúť. Symbolicky som tak urobila aspoň v duši. O pár minút sme už čakali kedy pán farár vyparkuje, aby sme pokorili aj ďalšie sľubné objekty v okolí. Znie to chladne, o to viac je však potom príjemné, keď niektorý z kostolíkov zahreje celé vaše vnútro silou, ktorá podlamuje nielen kolená.

Na chvíľu sme si odskočili k novému kostolu v Rožkovanoch so zaujímavým náhrobným kameňom a potom sme sa už vybrali k našim stredovekým cieľom....

Prvú po ceste sme mali Červenicu pri Sabinove, ale zastavili sme sa tu len natoľko, aby pán farár poprosil pani kostolníčku, nech nás v krátkom čase čaká. My sme potom pokračovali smer Jakubova Voľa.

Roztomilému názvu dedinky mohol konkurovať jedine ešte okúzľujúcejší pán kostolník, ktorý bol, napriek svojmu úctyhodnému veku, plný energie a humoru. Ochotne sa popasoval aj s vianočnou výzdobou, ktorá trošku nešťastne prekrývali fresky. Vonku mi rozprával o nešťastí, ktoré sa tu udialo pri obnove kostolíka, a ktoré pripomínala aj tabuľa osadená do jednej zo stien. Bol to skutočne milý pán.

Našla som si čas aj na tichú modlitbu pri betleheme, aj keď moju pozornosť zanovito odvádzala postavička prekoprcnutej malej ovečky blízko jasličiek. Ak prirátam šteniatko malého čuvača, ktoré som hladkala, kým sme čakali na pána kostolníka, tak pre túto dedinku by sme museli vyrobiť na našej stránku novú kategóriu s ohľadom na jej roztomilú atmosféru. Zrejme nikto nepochybuje, že by som podobných členení bola s prehľadom schopná. Našťastie pre múzu serióznosti ostane len pri tomto cestopise.

Po tejto návšteve sme sa vrátili do Červenice. Vopred varovaná pani kostolníčka nás už čakala s úsmevom a baterkou. Prečo, to sa hneď objasní. Rozlúčili sme sa a poďakovali sa pánovi farárovi za čas a ochotu, pohostenie aj odvoz a tiež knižky, ktoré nám daroval, a ktorým sme sa úprimne potešili.

A potom sa začala dobrodružstvo. Nie často sa dostaneme do veží kostolov, do podkrovia a do podobných priestorov, kde bežne človek len tak nezablúdi. Niekedy sa tam vyštverá len mužsky zdatnejšia polovička nášho tímu a ja s pokorou Punťa čakám na jeho návrat.

Teraz som však bola pevne rozhodnutá stať sa plnohodnotným členom expedície. Pohľad na baterku a fakt, že sme si sami jednu kúpili deň predtým pri potulkách Bardejovom, boli jednoduchý prisilnou výzvou. Drobné zaváhanie pri pohľade na rebrík, ktorý, ako by človek čakal od slušne vychovaného rebríka, nezačínal priečkou tesne nad zemou, som prekonala statočne a rozhodne.

Vyštverala som sa tak obratne, ako to len zimná garderóba človeku umožňuje. Zatiaľ to bolo v pohode. Ďalšia inštrukcia, ktorá znela, že máme vystúpiť na malú lavicu a prejsť útlym otvorom do tajomného sveta absolútnej tmy ma už nemohla prekvapiť. Bola len vodou na mlyn môjho objaviteľského adrenalínu. Pretiahli sme sa do podkrovia bez uviaznutia. Aj keď malú dušičku som mala. Nie však kvôli sebe.

Panika v súvislosti s vlastnou osobou nasledovala už o malú chvíľu. Tma by sa dala krájať. A my sme ju aj vzápätí rozkrojili. Lúčom svetla baterky. Bola mu však silným súperom. Svetlo urputne, ale chabo porážalo jej ponurú nadvládu. Najskôr sme si museli posvietiť na každý krok, až potom na steny, ktoré ostýchavo skrývali maľby, takto zaživa pochované zníženým stropom. Len blesk fotoaparátu im na krátke okamihy vdychoval život. Neskutočné.

Keby som chvíľami nezakopla alebo nestratila rovnováhu medzi brvnami pod nohami, tak by ma tento tajomný svet zrejme nadobro pohltil. Bol to neopísateľný pocit. Rozhodne pre mňa. Baterka pani kostolníčky svoj boj prehrala a pokorne vyhasla a tak cestu späť k dennému svetlu nám prerážala len tá naša, bardejovská. Ale misia bola zavŕšená úspešne.

Zostup bol o čosi komplikovanejší ako štveranie hore, no zážitok, ktorý som si odnášala spolu s nánosom prachu, mi dodal odvahu. Aj keď natiahnutý sval mi ešte pár dni pripomínal, že by nezaškodilo viac pestovať lezeckú kondičku.

Vrátili sme sa do Sabinova. Niežeby sme toho nemali za sebou práve dosť, ale prečo nepridať, keď sa ešte zmestí. Mestskou časťou Sabinova sú predsa Orkucany, ktoré tiež majú čím prispieť k nášmu úlovku. Bolo by zbabelé opustiť revír bez tejto trofeje, navyše keď ležala v smere našej cesty domov.

Že sa chrabrosť nie vždy vypláca, sme sa však presvedčili, keď sme po rýchlom nafotení kostolíka chceli pokračovať do Veľkého Šariša.  S miestnou taxislužbou sme mali čerstvé a pestré zážitky už keď sme šli do Orkucian, ale autobus išiel až o pol hodinu. Čo je prijateľná doba v príjemnom počasí, ale predzvesť utrpenia v silnejúcom vetre a chlade.

A tak sme to riskli a vyťukali známe číslo. Vyzeralo to, že si reputáciu očistia. Z tohto predpokladu sme však priamo úmerne dĺžke čakania boli nútení postupne upúšťať. Keď minúty dosiahli magickú hranicu blížiacu sa pomaly ale isto času príchodu autobusu, volali sme opäť. Dozvedeli sme sa, že pán taxikár vzal už aj inú zákazku, ale nech je nám útechou, že na nás stále myslí. Toto vedomie nás rozhodne nezahrialo.

Samozrejme, že už nemalo zmysel, aby nás nosil aj inak než v srdci. Ešte pred príchodom autobusu sme sa, vzhľadom na počasie a mieru premrznutia z dlhého čakania, rozhodli vypustili onen Veľký Šariš z plánu i hlavy. Nohy som si začala cítiť opäť až v autobuse, a kým sme prišli do Prešova, tak som sa dokonale uistila, že mám naozaj obe. Ale našťastie už ich čakalo nanajvýš cupitanie na vlak do Košíc a tam rýchly prestup na spoj do Rožňavy.

Bol to úžasný deň, plný nadšenia a objavov. A aj keď na jeho závere som túžila už objaviť iba to, ako rýchlo dokážem zlupnúť maminkinu teplú polievočku, neváhala by som si ho zopakovať. Na tom nedokážu nič zmeniť ani „ústretoví“ pracovníci tamojších dopravných služieb, na ktorých trpké spomienky ostanú len v týchto riadkoch. To ostatné, to si ponesiem v srdci.

Alexie
december 2011