Cesta do Chraste nad Hornádom

September 2008

Jedna z najžiadanejších položiek na našom zozname túlavých výjazdov po východnom Slovensku na prelome augusta a septembra 2008. Pre mňa, ešte do nedávna, z neznámych príčin. Druhá polovica nášho dobrodružného tandemu to však vedela celkom isto.

Nasadenie a odhodlanie, ktoré sprevádzalo prípravné fázy prezrádzali, že táto „destinácia“ bude stáť rozhodne zato. Vlakové ani autobusové spojenie nám veľmi neprialo, ale ani táto skutočnosť nemohla odradiť organizačného mága, ktorý neváhal sprehádzať dôkladne naplánované výpravy, len aby túto záhadnú položku nemusel zo zoznamu vynechať. Presvedčivejší dôkaz som nepotrebovala.

A tak sme pri záverečnom ťažení na ďaleký východ navštívili aj dedinku s milým názvom Chrasť nad Hornádom. Sprvu však hrozilo, že na ňu zanevriem skôr než do nej vôbec dorazíme. Ako sa totiž udalosti vyvíjali, črtala sa desivá predstava, že obhliadku samotného kostolíka i jeho bezprostredného okolia budeme nútení absolvovať nabalení v plnej poľnej, čo pri mojej telesnej konštrukcii zaváňalo koledovaním si o dramaticky predčasný invalidný dôchodok. Šťastena nás však neopúšťala a podala nám svoju pomocnú ruku prostredníctvom ochotnej tetušky upratovačky zo stanice v Kysaku, ktorá nám neváhala nezištne uskladniť batohy veľké ako svet.

Odľahčení na srdci aj pleciach sme sa vybrali po obhliadke miestneho kostolíka, ďalej po koľajniciach, až do vytúženého cieľa. Chrasť nad Hornádom bola na dosah ruky. A o nejakú chvíľu nielen ruky, ale aj nohy. Vyskočili sme z vlaku a už aj sme si to šinuli cestičkou k miestu, ktorému sme vďačili za námet loga pre naše webové dieťa. Asi toľko som vedela o tom, čo ma čaká.

Vzhľadom na obmedzený výhľad, ktorý málinko nešťastne zakrývala budova fary, sa veľké odhalenie ešte o pár minút predĺžilo. Vedeli sme, že by sme mali dostať aj dnu, keďže nám miestny, veľmi ochotný a milý, pán farár do telefónu povedal, že sa práve dnes koná veľké upratovanie a tak bolo o radosť navyše. Niežeby sme boli takí fanúšikovia podobných očistných akcií, ale možnosť preniknúť aj za múry cieľov našich výletov, bola vždy prijatá s veľkým potešením.

Čakala som tradičné babičkovské metlové tance a leštenie podstavcov svätých, ale tu sa konala generálnejšia brigáda. Ako sme sa vzápätí dozvedeli, dnes na nás skutočne šťastena číhala. Prísť o pár hodín skôr, môžeme si obzrieť a zvečniť akurát tak architektonicky nie veľmi podmanivý výhľad na lešenie, ktoré „zdobilo“ interiér.

Takto sa nám dostalo tej cti vidieť kostolík v jeho prirodzenej nádhere, keďže stál pred nami vo svojej čistej podstate. Väčšina zariadenia bola ešte mimo, aby sa nepoškodila. Ale okrem osobitosti, ktorú sa isto nebude nikto, kto mal tú česť poznať tento kostolík, pokúšať odškriepiť, ma dojala i otvorenosť a ústretovosť celej brigádnej zostavy, ktorá práve svedomito odstraňovala následky po maliarskych aktivitách.

Mňa by zrejme práve nenadchlo, keby sa mi pod nohy motali nejakí dvaja nadšenci, čo sú síce milí a zjavne vytešení, ale to nič nemení na tom, že v konečnom dôsledku zavadzajú. Tetušky i páni nás však prijali ako stratené ovce z vlastného stáda a dokonca si našli čas medzi škrabaním a čistením nám čo to prezradiť o histórii pýchy ich obce.

Zakrátko sa zjavil aj pán farár, ktorý tiež rozšíril naše obzory. Teda rozhodne tým mojím to prospelo. Vzal nás aj na chór, kde mojím všetečným očičkám neunikol malý otvor v strope, ktorý zjavne skrýval podkrovné tajomstvá. Bolo by úplné zbytočné vôbec pochybovať, čo mohlo nasledovať po jeho otázke, či chceme aj hore.

Na mňa chlapi ani nepomysleli, ale začali okamžite zvažovať, ako sa tam dostať, keďže ako pán farár trpko poznamenal, ak prinesie veľký rebrík a zamaže ním čerstvo vydrhnutú podlahu, tak ho ženičky úcta, neúcta priblížia nebesiam skôr, než by mu bolo milé. Vtedy sa mi dostalo vzácnej príležitosti podržať na chvíľu fotoaparát, ktorý si inak nestíhal vydýchnuť, ale táto pocta pre mňa zanikla v napätom sledovaní gymnastických výkonov, ktoré by pokojne mohli konkurovať olympijským, keby niekto zaradil disciplínu lezenia do podkroví medzi olympijské športy.

Urputný boj bol korunovaný víťazstvom a ja som vedela, že kým sa opäť stanem svedkom tohto výkonu, len v opačnom smere, ubehne veľa času. A nemýlila som sa. Ale nemrzelo ma to. Vedela som, že toľko radosti to podkrovie už dávno nezažilo. Tak sme teda nafotili interiér kostolíka aj nad rámec očakávaní.

Vonku sme pobehali priľahlé lúky, aby sa nám podarilo zachytiť aj niečo viac z toho, čo nezvyčajnosť tohto kostolíka prináša. A mňa osobne veľmi zaujal i pohľad na ruch, ktorý nastal krátko pred svätou omšou, ktorý sa niesol celým okolím ako živá vlna. Originál ručníkové babičky s knižkami v rukách sa trúsili po úzkych chodníčkoch ako mravčeky do mraveniska. A nielen oni. Bol bežný deň, ale bolo zrejmé, že pán farár bude mať na kázanie vďačné publikum. Nebyť vlaku, ktorého odchod bol neúprosný, tak by som sa okamžite pridala. Škoda.

Ale jedno je isté. Dnes už aspoň viem, prečo kostolík v Chrasti nad Hornádom bol v zozname taký privilegovaný. Právom....

Alexie
alexie@apsida.sk

Ďalšie články o Chrasti nad Hornádom: profil kostola