Múry okolo nás (o kostolíku v Zolnej)

Bol to pekný pohľad na pekný kostolík. Zaujal už z diaľky. Vybehla som cestičkou a so zdvihnutou hlavou podrobovala jeho múry dôkladnému prieskumu. Svrbeli ma dlane túžiac po ešte dôkladnejšom.

Gesto dôvery, ktorým som častovala kostolíky, keď ma oslovili takto na prvý pohľad, narazilo na iné múry. Obranný múrik strážiaci svojho posvätného zverenca prekazil moje snahy o dotyk a pozdravenie. Smutne i žiadostivo zároveň som si premeriavala mreže vo vstupnej bráničke. Kde však nepustia mreže, otvára príležitosť šťastie.

Vďaka ochotne jednej milej pani sa mi toho dňa dostalo možnosti uspokojiť svoju túžbu a potrebu. Cítiť silu múrov kostola, ba dokonca preniknúť i do tajov, ktoré strážili rovnako ako múrik ich samotné. O pár minút som sedela na lúke povyše kostolíka, stále strhnutá dianím a atmosférou.

Srdce mi divoko bilo nadšením, radosťou aj výstup om na toto moje vyvýšené útočisko. Takto s dôverou a intimitou dotyku prijatý, sa mi zdal kostolík ešte pôsobivejší. Ale zarovno s mojím pohľadom, aj moje myšlienky sa znenazdajky začali sústrediť na múrik, ktorý ešte pred krátkym časom tak schladil moju túžbu a radosť.

Rovnaký múrik, akých som už videla neúrekom. Kamenie či tehly hatajúce priamu cestu, prístup, dosah k vzácnej, posvätnej sile kostolíka čo strežili. Páčili sa mi. Dávali miestu nádych dôležitosti a dôstojnosti.

Neraz som premýšľala, čo všetko znamenali pre ľudí v časoch, keď sa stavali i v tých nasledujúcich. Ochranu, azyl. Nepreniknuteľnosť. Múr ochrany. Bytostnejšie než pre chtivosť nadšenca s fotoaparátom okolo krku. Čerpajúc silu a nádej z modlitby v Božej ochrane pre dušu, znásobenú silou muriva pre strach a úzkosť ľudskosti. Cítila som rešpekt a úctu.

Čo však dnes, čo znamenajú pre mňa, ak odhliadnem od prvotnej rozčarovanosti z prekážky v chtivosti poznávať históriu zaznamenanú v stáročných kronikách múrov kostolov? Vnímam v nich viac než dokreslenie scenérie? Týmto smerom sa moje myšlienky ešte neuberali. Teraz sa však v tomto prúde priam rinuli.

Nespúšťala som oči z kostolíka a múru. Dve súčasti jednej stavebnice. Samé o sebe by mohli existovať, ale neboli by tým, čím sú spolu. Pozvoľna som prestala uvažovať o múre ako o kameni. Spomenula som si na moje počiatky objavovania viery. Akoby som aj ja celý život postávala pred akýmsi múrom, stenou, cez ktorú som nemohla vidieť, čo sa skrýva za námahou a snahou vedúcou k jej prekonaniu.

Hoc mi to v tej dobe tápania, vnútorných bojov, rozpráv a neistôt rozhodne tak nepripadalo, dnes viem, že práve tento boj bol obrovským darom. Darom slobodného rozhodnutia, snahy a obety.

Bolo by omnoho jednoduchšie, keby som nemusela cez tento múr nepoznania takto zložito preliezať. Prekonávať pády a strach. Nikdy by som nebola stretla ľudí, ktorí mi neváhali podať ruku, pomáhali držať sa kameňov a dodávali odvahu, keď som sa bála padnúť, aj pokračovať vo výstupe.

Keby mi bol niekto len tak otvoril bráničku, isto by som s nadšením vbehla dnu a preveľmi sa tešila. V návale nadšenia, rovnako ako dnes, keď sa vo dverách zjavila tá milá pani a pustila nás dnu. Geniálne, rýchle riešenie. Bez námahy. Koľko mi však trvala táto radosť?

Isto, tešila som sa a teším sa aj dnes, keď si pozerám fotografie alebo píšem tieto riadky. Ale táto radosť bola akoby ohraničená. Jej sila bola viazaná na istý daný okamih. Prijatá. Nedala som do nej nič zo seba. Iba som prešla otvorenou bránkou.

Ľahká cesta. A takej dajú ľudia možno až príliš často prednosť. Načo sa driapať, riskovať odreniny, obetovať seba a svoj čas, keď sú i brány, ktoré nám otvoria bez pričinenia. Koľko však trvá takto získaná radosť? Pár hodín, deň, či pár minút pri spomienke?

Dnes som vďačná za každú kvapku potu, za každé zaváhanie. Aj keď ani dnes nemám vyhraté. Stále prekonávam rôzne múry - bolestí, smútku, sklamania, túžob i snov. Ale viem, že tieto múry stojí za to prekonať. Skrývajú rovnakú krásu, ktorej leskom je naša snaha uzrieť ju. Netreba hneď zanevrieť a hľadať ľahšiu cestu. Veď keby sme sa boli aj my vzdali, hneď ako sme z cesty zbadali múrik, nikdy by sme netušili, čo všetko skrýva a ponúka úžasný kostolík v Zolnej. A to bolo viac než škoda.

Alexie
alexie@apsida.sk

Ďalšie články o kostolíku: profil kostola