Ostať sám sebou...(o kostolíku v Gáni)

Kúsok za Trnavou, v dedinke Gáň je kostolík. Zaujme na prvý pohľad. Niet divu, veď jeho stavitelia si dali záležať a venovali pozornosť aj tomu, aby ako jeho vnútro oslovilo dušu, tak jeho vonkajšok potešil oko.

Môjmu vkusu rozhodne ulahodili. Vždy som bola zástancom jednoduchosti a striedmosti, čo sa týka architektúry a predovšetkým na tomto druhu stavieb. Niežeby som si záujmom neprezrela aj do detailu vyzdobené chrámy a katedrály, ale úprimne povedané, táto krása ma oslovila len pre daný okamih.

S obdivom som ocenila majstrovstvo umelcov, potešila sa pohľadom na sochy, obrazy, fresky, či vysoké okná, ale pocit nadšenia vyprchal pár hodín potom, čo som sa vrátila z potuliek do bežného života.

Avšak krása jednoduchosti malých osobitých kostolíkov sa mi zapísala podstatne hlbšie. Toľko na vysvetlenie, prečo ma zaujala i táto, pre niekoho možno len málo povšimnuteľná pozornosť, ktorá bola venovaná pri výstavbe tohto kostola. Nie je to veľká stavba a poľahky si ju obídete pár rezkými krokmi, čo som neváhala urobiť hneď ako som ju zazrela.

Stačil jediný pohľad a boli sme priatelia. Skôr než som pristúpila k jeho múrom a nepozdravila mojím nepísane zákonným spôsobom. Jednoducho sa mi páčil. Mala som trochu času, tak som sa posadila na pár metrov od neho do trávy.

Mám rada takéto príležitosti, keď môžem trochu podebatovať s múrmi, ktoré otvárajú dvere do svojej i mojej duše. Chvíľu som sa kochala arkádami a nádychom, ktorý dávali celej stavbe. Zdalo sa mi, akoby to ten kostol cítil. Môj pohľad a myšlienky. A akoby ich znášal s istou hrdosťou.

Na malý okamih som pocítila niečo ako záblesk závisti. Nad tou jeho hrdosťou, istotou, poslaním. Stál tam. Rozhodne a vznešene. Mal svoje miesto, vedel kde je a prečo. Môj život je pravým opakom. Plný váhavosti, neistoty, odložených rozhodnutí.

Na ten okamih som zatúžila byť takýmto kostolom. Ktorý už presne všetko vie. A je hrdý sám na seba. Ale predovšetkým ostáva sám sebou. Už som spomenula, že sa mi páčil.

Arkády by určite ocenilo mnoho ľudí, ale tiež by mnohí z nich s rozpakmi, ak nie znechutením a opovrhnutím mávlo rukou nad jeho vežičkou. Bola totiž obitá plechmi, nad ktorými už zrejme dávnejšie vyhrala svoj boj hrdza, ktorá svoje víťazstvo dávala vystavovať na obdiv širokému svetu.

Ostrý kontrast. Ku podivu v istom pohľade mi táto skutočnosť nepripadala až taká rušivá. Zrejme pre tú hrdosť a vznešenosť, ktorú moja utrápená duša z neho tak intenzívne vnímala. Akoby vravel ako málo záleží na vonkajšej hrdzi, keď ide o jeho skutočnú krásu.

Čo tam po názoroch a odsudzovaní od tých, ktorí význam prikladajú viac tej hrdzi, ktorú on sám nespôsobil a nemohol ani ovplyvniť, ale ktorá z jeho postavenia a významu kostola neuberá ani náznakom.
On svoje poslanie pozná, a ostane takým istým prístreškom či už jeho stropy budú obkladané zlatom či hrdzou.

Nech do neho vstúpi ktokoľvek, nech vysloví slová obdivu či hany, on ostane sám sebou. Nenechá sa strhnúť kritikou, zlomiť ostrou rečou, ale ani zvábiť povrchnými chválospevmi. Do našich životov prinášajú tieto vstupy neraz iné rozbroje, nepokoj a slzy. I keď nechceme, dáme sa ovplyvniť tými, ktorí vysmievajú a ponižujú pre trochu hrdze našej vonkajšej nedokonalosti, bez ohľadu na to podstatné a hlbšie. Necháme sa zlomiť slovom a prestávame byť sebou samými.

Pretože... Pretože nemáme dôstojnosť a vieru v seba ako starý kostolík, ktorý vie, že hrdza na jeho streche nezakryje krásu jeho arkád, ale predovšetkým nezatieni jeho srdce. A to je zmyslom malej lekcie, ktorú som dostala od kostolíka v malej dedinke a ktorú som si so sebou odniesla do nepokoja mesta a vlastnej duše.

Alexie
alexie@apsida.sk

Ďalšie články o Gáni: profil kostolíka