Bleskový výlet do Grinavy

Výlet do Grinavy (starší názov Pezinka-Mysleníc) môžem s prehľadom zaradiť medzi tie najrýchlejšie a najneplánovanejšie výpravy za kostolíkmi, aké sme vôbec kedy zažili. Konkurovať akčnosti tejto bleskovej akcii si môže dovoliť snáď jedine Bernolákovo.

Podobne ako teraz do Grinavy, aj k nemu sme vyrazili v rekordne krátkom čase od okamihu, ako sme sa dozvedeli, že môže byť pre nás sľubným lákadlom. Isteže to bolo spôsobené predovšetkým faktom dostupnosti. Pretože môžeme mať nadšenia aj za vedrá, keď objavíme niečo srdcu a našej webke blízke, ale je to tak ďaleko, že sa tam až koľaje zbiehajú, tak si musíme vystačiť s tým, čo nám sprostredkujú iní.

Darmo by naše pohľady mohli konkurovať dojemnej chtivosti, ktorú predvádza môj psík, len čo zavetrí v mojej ruke kus čohokoľvek požívateľného. Aj keď si s odhodlanou zanovitosťou navzájom sľúbime, že raz sa tam určite vyberieme, pre tú danú chvíľu sa musíme zmieriť so skutočnosťou, že to hneď tak nebude.

Ale Bernolákovo, tak ako Grinava, boli predsa len čo by po pár staniciach autobusom či vlakom kameňom dohodil, tak nás začali nôžky oziabať hneď, ako sme sa dozvedeli, že by stáli viac než za pozornosť. Snáď jediný rozdiel pri objaviteľských cestách, ktoré nás k nim doviedli bol v tom, že pokým na Bernolákovo nás upozornil jeden z fanúšikov našej stránky, na Grinavu sme narazili sami.

Každopádne slnko stihlo len párkrát absolvovať svoju nebeskú púť a už sme aj utekali utíšiť svoju čerstvo vybičovanú zvedavosť. V nedeľu, krátko po obede sme už prekračovali na autobusovej stanici a nedočkavo vyzerali autobus. Rozhodne aspoň ja. Po nútenej prestávke v našich túlavých aktivitách som sa ich nevedela nasýtiť.

A veruže dlhšie trvalo kým sme sa vymotkali zo samotnej Bratislavy, než kým sme vystupovali v samotnom cieli. Stačilo sa dôkladnejšie poobzerať a už sme aj videli náš skutočný cieľ. Kostolík sa síce črtal pomerne v pomerne blízkej vzdialenosti, len bolo treba nájsť cestičku k nemu. Chvíľu sme sa pomotkali, obchádzajúc záhradky, až sme prišli k k betónovému kanálu, ktorý nás delil od plotu na pozemku, kde už nás v celej svojej kráse stál náš tak krátko, ale silne vytúžený kostolík.

Kanálom tiekla silným prúdom voda, museli sme po jeho brehu prejsť až k mostíku, ale túto trasu by sme museli prejsť aj keby nebolo mokrého ohrozenia. Plot by nás bližšie ku kostolíku nebol pustil. Ale ako sa vzápätí ukázalo, nebol to jediný plot, ktorý sa nám toho dňa postavil do cesty.

Keď sme konečne zdarne dorazili pred bránu areálu kostola, stačilo siahnuť na kľučku a bolo zrejmé, že je ďalší problém na obzore. Boli sme príliš blízko, aby sme sa vzdali. Nemienili sme hádzať ľútostivé pohľady spoza mreží len tak bez boja. Som slabý stratég, ale našťastie druhá polovička našej dvojky je pravý muž činu.

O pár minút už živo debatoval s pánom farárom, žiaľ však ani on nebol schopný otvoriť nám cez mobilnú sieť. Nebol síce doma, ale súhlasil, že ak bude sebestační, môžeme sa na pozemok dostať aj po svojom. To našim potrebám a svedomiu úplne stačilo. Najskôr šiel plecniačik, potom ja, mne veľmi opatrne fotoaparát a na záver karavány muž činu a akcie, ktorý dohliadal a asistoval, aby som na tom plote neuviazla ani ja, ani náš kontraband.

Kostolík nás prekvapil a nadchol. Bol neobvykle riešený, čo som dokonca postrehla i ja sama. Párkrát som si ho obehla a nakoniec skončila v tráve v tieni jedného zo stromov. Smutne som pozerala na jeho múry a pomrnkávala v nespokojnosti s tým, že dnu sa zjavne nedostaneme. Spravidla ma vonkajšie múry zaujímajú mnohonásobne viac než čo ako lákavé interiéry, ale teraz som proste mala chuť nahliadnuť dnu.

Radšej som sa natiahla pre plecniačik a vylovila olovrant. Duša hladuje, nech aspoň bruško si príde na svoje. Ale nestihla som ani prvýkrát zahryznúť, keď sa pri vchode kostolíka objavil záhadný pán. Rýchlo sme ho utekali osloviť, skôr než sa nás zľakne alebo na nás vezme prvú palicu. Tento scenár sa našťastie nepotvrdil, ale naplnil sa ten, o ktorom som ani nedúfala.

Už o malú chvíľu som prechádzala uličkou medzi drevenými lavicami a obdivovala oltár, ale predovšetkým kríž s Kristom, na ktorom ma zaujal trojjazyčný nápis, presne ako sa pred pár dňami počas sviatkov spievalo v pašiách. V takomto vernom vyhotovení som sa s ním veru ešte nestretla.

Náš záhadný pán bol veľmi ochotný a poprinášal nám rôzne publikácie a výstrižky s článkami o kostolíku, ktoré nám aj dovolil nafotiť. Prezradil nám pár zaujímavostí a trpezlivo čakal, kým sme si kostolík dôkladne poobzerali. Vonku sme ho ubezpečili, že ako sme sa dostali dnu, tak sa dostaneme aj von a rozlúčili sa.

My sme sa ešte na pár minút vrátili do tieňu stromu a dokončili započatý piknik v tráve. Nedalo mi nevyužiť príležitosť, keď som sa v rovnakej postupnosti prekonávaniu plota ocitla v šanci zvečniť môjho atléta a pár riskantných záberov uzrelo svetlo sveta. Bavila som sa na tom celú cestu späť na zástavku autobusu. No ten smiech ma prešiel, len čo pár podozrivých minútach meškania prišiel absolútne preplnený autobus.

Dýchajúc pánovi šoférovi na krk sme sa stali zlomkom masy v uličke. Podľa bujarosti osadenstva sme si veľmi správne domysleli, že sa v Bratislave schyľuje k nejakému športovému stretnutiu, my sme však zúfalo túžili stretnúť sa čo najskôr s kyslíkom a čo aspoň trochou životného priestoru. Ale zvládli sme aj túto náročnejšiu etapu nášho výletu. A keď dnes pozerám na fotografické úlovky, ktoré sme priniesli so sebou, tak si len poviem, že to za to rozhodne stálo.

Alexie
alexie@apsida.sk

Ďalšie články o Pezinku-Mysleniciach: profil kostola