Hudobný výlet s prekvapením v Trstíne

Život je plný prekvapení. Občas milých, niekedy by sme bez nich radšej zaobišli. Mňa jedno z takýchto prekvapení čakalo pri výlete do dedinky Trstín, kde sme sa vybrali pozrieť miestny kostolík.

Podobne ako Križovany nad Dudváhom, bol aj Trstín na pláne predovšetkým preto, že bol blízko Trnavy, kde sme sa po dobrých skúsenostiach vybrali užiť si trochu festivalovej atmosféry na ďalší ročník gospelových kapiel Lumen.

Keďže sa rok stretol s rokom, pár vecí sa zmenilo. Teraz som už vedela celkom presne, prečo ideme navštíviť práve kostolík a nie napríklad požiarnu zbrojnicu. A tiež som už pomerne dôverne prenikla do tajov nadšenia nášho fotografického dokumentaristu, keďže už sme mali za sebou nejednu podobnú výpravu. Pravda, prevažne v tandeme.

Na tento výlet sme však išli v skupinovom zložení, vzhľadom na to, že omrknutie kostolíka bolo len sprievodnou akciou. Aspoň tak som si myslela. A nielen ja. Pôvodný plán bol taký, že zbehneme do dedinky, nafotíme kostolík, o ktorom sme vedeli len toľko, že bude na nejakej vyvýšenine alebo kopci a potom pobežíme do Trnavy.

Do Trnavy sme síce nakoniec zdarne dorazili a na námestí si užili kapely, aj stretnutia s kamarátmi, ale ani jedno sa nedá porovnať s tým zážitkom, ktorý mal pre nás schovaný malý kostolík a jeho okolie.

Po vystúpení z autobusu nás čakala malá prechádzka. Trošku sme sa pomotali, pokochali sa v svojsky umeleckej galérii, ktorú nám poskytol nápadito pomaľovaný plot a potom už zazreli cieľ nášho pochodu. Záblesk nadšenia vo mne skrsol už vtedy, ako som pochopila, že kostolík bude mimo obce, pretože už len tento samotný fakt dodával kostolíkom ten pravý šarm a atmosféru. Teda aspoň v mojich očiach.

Teraz, keď sme už boli celkom blízko, sa toho začalo sľubne rysovať ešte viac. Ako napríklad, že nie nadarmo sa toto miesto nazýva Hájiček. Bez overenia a vlastnej skúsenosti som sa totiž nemienila nechať strhnúť priskoro. Mnoho miest sa hrdilo pomenovaniami, ktoré veštili prostredie a scenérie viac než sľubné, ale nakoniec sa ukázalo, že tieto slávne časy už nepamätajú ani staré matere miestnych veteránov.

Tomuto kostolíku som však teraz dávala šance čoraz väčšie. Bol skutočne na miernom kopci, takže výhľad bol z našej pozície pomerne obmedzený, ale už len samotné širšie okolie pozdĺž cestičky, na ktorú sme prešli, bol pohladením môjmu oku.

Kostolík bol veľmi pekný, udržiavaný, ale tým správnym spôsobom. Nezriedka sa totiž stáva, že opravy a predovšetkým úpravy týchto storočia pamätajúcich stavieb sú prevedené na môj vkus necitlivými zásahmi, ktoré v nich zadusia všetok dych vekov. Viem, že sú neraz potrebné, aby sa im dala šanca byť svedkom i ďalších čias, ale stáva sa, že sú i obeťami ľudskej pohodlnosti, šetrnosti alebo necitlivosti voči ich poslaniu či odkazu.

V tom prípade dám radšej prednosť nedotknutým múrom zabudnutých stavieb. Trstínsky kostolík bol však ušetrený podobných zranení. Rýchlo som si obehla. Napriek mojim ešte veľmi čerstvým a nezakoreneným skúsenostiam ma zaujal vlys na jeho apside.

Nechcem zbytočne pobúriť znalcov a skúsených nadšencov a tak si netrúfnem na konkrétnejší popis, ale poviem len toľko, že svojím tvarom sa jednoducho vymykal vlysom, ktoré sme zvykli vídavať na podobných stavbách. Kostolík si zjavne zasluhoval moju pozornosť, avšak prekvapenie, ktoré číhalo v jeho okolí bolo pokušením, ktorému nebolo v mojich silách odolať.

Na chvíľu ma zamestnali netradičné pomníky na cintoríne, ktoré boli skutočne osobitým vyjadrením v kameni, ale potom si ma už podmanil pohľad za posledné pomníky cintorína. Za ním sa totiž rozprestieral hájiček v pravom zmysle slova. Dosť pochybujem, že by som vernejšie dokázala vysvetliť význam tohto slova. Tento výraz bol totiž absolútne vystihujúci.

Hájik, stromy chrániace tiché miesto pokoja. Zopár lavičiek. Chvíľu som posedela, aby sa moje trepotajúce vnútro trochu upokojilo. Nie nadlho. Musela som vstať a nejako prejaviť potechu duše. Nie je veľa vecí, s ktorými sa človek tak túži podeliť. O pár chvíľ som už pobehovala hore dolu, kde tu objala strom, zbierala šišky a prezerala si jednotlivé zastavenia krížovej cesty, ktorá na toto miesto patrila viac než na ktorékoľvek iné.

Zadychčaná a vylietaná som sa vrátila späť k lavičkám a trom krížom, čo strážili krížovú cestu a na malú chvíľu klesla na kolená. Nie však od únavy. Len som sa chcela poďakovať. Za malé prekvapenia prinášajúce veľké radosti.

Času ešte trochu bolo, tak som sa podujala na ďalšie dobrodružné prieskumy. Kúsok za stromami, za malým poľom či lúkou sa črtal ďalší prívetivý lesík. Po cestičke k nemu som doslova trielila. Nedbalo mávla rukou nad bleskom fotoaparátu, ktorý ma vítal v cieli môjho behu a náhlila sa k malej jaskynke a studničke.

Pokochala som sa kvetmi a po ďalšom vyčerpávajúcom snorení porastom sa len na zlomok chvíľky zastavila v naručí tých rúk, ktoré museli odložiť fotoaparát už len preto, že im, podobne ako mne, bolo jasné, že sa pokúsim vyštverať na strom, ktorého konáre si o to priam koledovali.

Vďaka ich asistencii a mojej nezlomnej snahe bol i tento výstup korunovaný úspechom. Potom sme sa však už museli vrátiť. Cestou na zástavku sa mi síce dostalo spravodlivého vyhrešenia, lebo moje nohavice niesli so sebou neodstrániteľné znaky toho, že stromy sa so mnou podelili aj o čosi viac než svoj pokoj. A my sme predsa šli ešte medzi ľudí.

Nie veľmi úspešne som predstierala, že mi na tom záleží a tak som to vzdala. Ale keď sme sa vrátili do dedinky a ja som dostala v miestnom zelovoci veľkú nádielku zeleného hrášku, bolo mi jasné, že ani chalani by nevymenili svoju ufúľanú spoločníčku za nič na svete. To ma neprekvapilo...Avšak tajomstvo tohto kostolíka a jeho okolia rozhodne áno... :)

Alexie
alexie@apsida.sk

Ďalšie články o Trstíne: profil kostola, Genius loci