Krížová cesta človeka (o kostolíku v Trstíne)

Človek je tvor strašne tvrdohlavý. Ak si raz o niečom vytvorí mienku, tvrdošijne sa jej drží. Neobťažuje sa zisťovaním, či sú jeho názory správne. Alebo či môžu byť možné aj iné alternatívy. Ale občas sa nám dostane cennej lekcie a my zistíme, že nie vždy je na škodu, dať veciam šancu vidieť ich aj v inom svetle.

Takúto skúsenosť som získala aj ja v priebehu posledných rokov. A práve tento prerod sa mi pripomenul, keď sme pri návšteve kostolíka v Trstíne objavili v jeho blízkosti hájik, v ktorom sa skrývala krížová cesta. Jednotlivé zobrazenia boli zoradené na lúčke, i medzi stromami. Dominovali jej tri kríže na malej vydláždenej ploche, ktoré umocňovali silu, ktorá vyžarovala zo samotných zastavení.

A práve tu, uchvátená už len samotným prostredím, pri prechádzaní medzi zobrazeniami Ježišovej púte na Golgotu, som s istou dávkou nostalgie aj roztrpčenosti uvažovala nad tým, ako sa môj postoj k tejto, povedzme pobožnosti, zmenil. Snáď práve vtedy, keď som sa preniesla nad dávno zakorenenými predsudkami voči tomuto pojmu, sa otvorila tá povestná brána k novým svetom a poznaniam.

Jednoducho povedané, som vždy trochu rozpačito a nedôverčivo pristupovalo k všetkému, čo nieslo označenie pobožnosť. Zaváňalo mi to len ďalšou z radu predpísaných zvyklostí, ktoré sprevádzali moje prvé skúsenosti s kresťanstvom v detstve, vďaka ktorým som z toho kolobehu neopodstatnených povinností, zákazov a príkazov unikla, len čo to bolo možné.

Keď som o mnoho rokov neskôr našla cestu späť, tak som síce mnohé veci vnímala úplne inak, ale tiež som si priniesla so sebou istú dávku zatrpknutia, ktorú premôcť chcelo viac než len snahu. Je totiž zložité bojovať s niekým, ale ešte zložitejšie bojovať sám so sebou.

A krížová cesta bola jedným z týchto balvanov minulosti. Napriek úcte, ktorú som prirodzene pociťovala, mi tieto opisy kalvárie prišli ako zbytočné, priam morbídne analyzovania. Moje vnímanie nebolo len povrchné, bolo viac než programovým odmietaním, živeným matnými spomienkami na úmorné, desivé modlitbové maratóny, ktorých som v tých dávnejších časoch bola svedkom.

Na moju obranu treba však dodať, že vtedy moje cítenie nebolo poškvrnené žiadnu predpojatosťou. Bola som len dieťa, ktoré bolo skutočne vystavené len sile slova a obrazu, a ktorého otázky prirodzene sa rodiace z bázne a strachu, boli umlčané ráznym gestom, aby som bola ticho. Ako dospelá som sa už otázky klásť nebála, ani som nemala strach hľadať odpovede.

Ale keď prišlo na krížové cesty, tiež som necítila túžbu ani potrebu nejaké vysloviť alebo zodpovedať. Bola to moja vlastná krížová cesta, ktorou som si musela prejsť, kým sa mi z nanútenej pobožnosti stala kompasom ukazujúcim smer. Radcom a dôverníkom. Kým som pochopila jej silu, poslanie, odkaz. Jej dar. Kým som pochopila, čo skrýva.Až kým...

- mi odsúdenie pomohlo nájsť cestu k zmiereniu a vyrovnaniu sa s mnohými súdmi vyrieknutými na moju adresu. Nespravodlivými, ale i tými, ktoré mali svoju váhu nad mojím svedomím.

- mi kríž života dal pochopiť, že následky svojich činov, skutkov, slov a rozhodnutí musím niesť statočne a zodpovedne. Len vtedy sa budem schopná pozrieť do očí sebe samej i druhých.

- ma pád nezastavil pred ešte väčším pádom, z ktorého by sa mi už nemuselo podariť vstať. A dal mi silu priznať sebe i svetu, že aj mne sa môžu triasť kolená.

- mi stretnutie s matkou nedalo poznať, že tak ako je jednoduché stať sa matkou, ale zložitejšie je matkou aj ostať, je aj v živote potrebné zotrvať v tom, prečo sa rozhodneme.

- mi Šimonova pomoc neotvorila oči a ja som dokázala poznať a prijať, že pomoc potrebujem. Prijímať aj dávať. Keď slovo „ďakujem“ prestalo byť len zdvorilostnou frázou.

- mi Veronika neukázalo, že jediné gesto, či jediný čin sú omnoho väčším svedectvom než stovky na prázdno vyrieknutých slov.

- mi druhý pád nevlial nádej a poznanie, že žiadne zlyhanie nemusí byť konečným. A tiež mi ukázal cestu k tomu, že sa nemám uspokojiť s tým, čo dobré som vykonala, ale stále rásť.

- mi pohľad na plačúce ženy neosušil vlastné slzy, nad ktorými som zvíťazila, keď som utešovala, hoc som sama útechu potrebovala. Keď láska prestala byť len slovami.

- sa tretí pád stal aj mne povzbudením, keď som už nevládala a bola presvedčená, že ďalej sa ísť nedá a vstávať už nemá zmysel. Že záchranou mi je práve zápas, lebo stratená budem, ak stratím odvahu.

- mi zvliekanie šiat neukázalo, že vždy budem mať niečo, čo mi nikto nikdy nebude môcť vziať. A kým ma toto poznanie nepriviedlo k úcte k sebe i ostatným.

- mi pribitie na kríž neprinieslo pochopenie, že najhoršie sú klince, čo si navzájom zabodávame do sŕdc.  A nedalo mi silu a odhodlanie ich radšej prijať, než rozdávať.

- mi smrť na kríži neukázala, že náš čas je tu a teraz. A nevyzvala ma žiť a milovať naplno už dnes.

- mi snímanie z kríža nedalo prepadnúť beznádeji, zúfalstvu a zatrpknutosti, keď ma začali premáhať pochybnosti nad významom mojej snahy, lebo som nevidela okamžité víťazstvá, výsledky a vďaku.

- mi pochovanie nepomohlo prekonať strach, obavy a úzkosti nádejou..

- som pochopila, že vždy stojí za to občas obetovať trochu svojej tvrdohlavosti.

Alexie
alexie@apsida.sk

Ďalšie články o Trstíne: profil kostola