Jeden kostol a jeden kňaz (o kostolíku v Hranovnici)

Každý z nás občas stretne v živote človeka, ktorý sa mu nejakým spôsobom zapísal do duše tak hlboko, že tento zápis v nej ostane vyrytý aj bez ohľadu na to, koľko času už prešlo alebo či sme dotyčného ešte niekedy videli.

Môže to byť sila okamihu, pár slov vyslovených v správnej chvíli, pomoc, či pochopenie. Nezáleží na tom, či sme toho človeka stretli len raz, či nám bol blízky alebo sme sa s ním stretali každý deň. Dôležité je, že časť z neho ostala v nás.

Niekto si takto v srdci nosí milú pani učiteľku z materskej škôlky, niekto starú pani od susedov, ktorá na neho mala vždy veľa času a trpezlivosti, iný vlastného deduška, ktorý z letných prázdnin vedel urobiť to najkrajšie dobrodružstvo. Pokojne to môže byť aj niekto, kto sa nám len tak prihovoril práve, keď sme cítili nechcení a sami, a vlial nám tak novú chuť do života.

Ja mám takýchto zápisov v duši zopár, ale jeden z nich mi ožil v spomienkach len teraz nedávno, keď sme šli nafotiť kostolík, pri ktorom by to ani nebolo možné, aby neožil. Sú totiž prepojení natoľko, že nebyť jedného, tak ani ten druhý by aspoň pre mňa nebol tým, čím je.

Je viac než pravdepodobné, že by sme kostolíku v Hranovnici nikdy nevenovali toľko pozornosti, keby nebolo človeka, ktorý nás k návšteve motivoval. Pretože prvotným hnacím motorom, prečo sme nakoniec tak urobili, bol práve on. A trúfam si tiež tvrdiť, že aj tento kostolík má svoje nemalé zásluhy na tom, prečo bol a je tento človek tak hlboko zapísaný v mojom srdiečku. 

Preto som naliehala, aby sme šli práve sem. Napriek tomu, že z nášho „profesionálneho“ záujmu nebol pre nás tento kostolík práve prioritou. Dôkazom toho, ako predčasne sme ho hodnotili, je aj fakt, že dnes už je plnohodnotným členom "apsiďáckej" rodinky. A ako Hranovnica a jej kostol sv. Jána Krstiteľa má svoje pevné miesto v našej webovej zbierke, tak pre mňa má v spomienkach neotrasiteľné pozície ten, ktorý má tiež svoj podiel na tom, že som cestu ku kostolíkom vôbec našla.

Môj život sa práve otriasal v základoch. Niektoré sa rúcali, iné sa naopak upevňovali. Dalo by sa povedať, že som úplne menila svoje životné hodnoty, ale nebolo by to celkom presné. Len niektoré veci sa konečne pomenovávali a naberali tak presné obrysy. Objavila som nový svet. Aktivity a činnosti, ktoré mi prinášali radosť, pokoj a zadosťučinenie boli len jednou časťou tejto úžasnej premeny.

Revolúcia v srdci mala i ďalekosiahlejšie následky. No všetko, čo ako obohacujúce a prospešné, by nebolo pre mňa dosiahnuteľné, nebyť niekoho, kto mi ukáže cestu, otvorí dvere, či podá ruku, ak váham vykročiť. A práve v týchto chvíľach vnútorných bojov, rozpráv a neistoty sa mi dostalo šance spoznať človeka, ktorý ma podržal, kým som sa nenaučila sama stáť.

Neodmietol ma, keď som ho oslovila, sama netušiac, čo vlastne chcem. Nezavrhol ma, keď som protirečila sama sebe, keď som ho žiadala o pomoc, no zároveň ju odmietala prijať, keď som svoj boj s neistotou neraz otočila aj proti nemu. Mohol ma vypočuť a povedať mi pár slov, aby splnil svoju povinnosť voči poslaniu a svedomiu a pustiť ma z hlavy. On mi však dal omnoho viac.

Stal sa mi sprievodcom v čase, keď som strácala smer ako nikdy predtým. V čase, keď som vedela kam chcem smerovať, len som nevedela ako a prestávala som sa pokúšať nájsť správny kurz. Bol tu pre mňa, keď bolo treba. Nie menej, ani viac. Ako dieťa, čo sa učí chodiť, chcela som sa kŕčovito držať jeho ruky, aby som stále cítila istotu, že nemôžem spadnúť. Ale pády prídu. Nikdy sa nenaučíme, ako nepadať. Môžeme sa však učiť ako opäť vstať. A preto ma vedel aj pustiť a nevystrel svoje ruky k mojim okamžite, ako sa k nemu, už občas aj z pohodlnosti, načiahli.

Varoval ma, že sa zakolíšem a že určite aj neraz padnem, aj keď som to v istých momentoch vlastného presvedčenia odmietala. A pády prišli a stále prichádzajú. Mňa však niekto naučil, že nemám hľadať odpoveď na otázku, prečo som musela spadnúť, ale hľadať odpoveď na tú, prečo vstať.

Kostol sv. Jána Krstiteľa v Hranovnici určite ostane v srdci jedného kňaza, rehoľníka, saleziána, pretože mu iste dal kus z toho, čo on sám, dal pred časom mne. A ja dúfam, že budem niesť túto štafetu naďalej. Pre niekoho, kto ju práve bude potrebovať. Aby tých zápisov v dušiach bolo čoraz viac.

Ďakujem, Maroš...

Alexie
alexie@apsida.sk

Ďalšie články o Hranovnici: profil kostola, Rozhovor