Pokusný výlet do Ducového

(jún 2007)
Je trochu iróniou, že som sa rozhodla písať o výlete do Ducového práve teraz. Či skôr až teraz. Nedá mi to však, pretože je úžasným príkladom toho, aké predčasné sa môžu ukázať niektoré naše výroky a presvedčenia. K zopár takýmto unáhleným vyjadreniam som sa prepracovala aj ja a práve na tomto výlete.

Ducové bolo na programe matičiarskeho výletu, na ktoré sme sa nechali prehovoriť jedným kamarátom. Odvtedy uplynul už nejaký ten čas a pár vecí sa zmenilo. Ten kamarát je dnes druhá polovička tandemu na výletoch, o ktorých som práve na tomto historicky prvom vyhlásila, že bude zrejme aj posledný. Samozrejme trochu som preháňala vtedy aj teraz, no nepreženiem, ak spomeniem, že som bola duša nevedomá, neznalá a neskúsená.  

Na výlet som sa tešila len preto, že som sa zúfalo túžila prevetrať a vidina azylu z petržalského betónu bola natoľko lákavá, že som ani trochu neriešila, k akej skupinke nadšencov sa to vôbec pridávam. Ani pohnútky toho, kto s týmto nápadom prišiel, mi neboli nijako obzvlášť zrejmé. Vedela som len, že celkom rád fotí. Ale takých po svete behá...

Jeho nadšenie, ktoré sa v priebehu dňa prejavilo naplno, mi síce chvíľami prišlo roztomilé, chvíľami však tiež narážalo na to moje, ktoré s ním bolo občas v ostrom kontraste. A práve v týchto okamihoch malých rozbrojov som vyriekla pamätné slová neblahej predzvesti o neistej budúcnosti podobných akcií. Bola som presvedčená, že napriek tomu, že vo mne sídli aj duch dobrodružnosti, nikdy nepreniknem ku koreňom záhadnej chtivosti, ktorá tak lomcovala našimi spoločníkmi.

Trochu z úcty, trochu pre jeho vlastnú radosť som počúvala všetky nadšené vysvetlenia, usmernenia a doplnenia nášho kamaráta a dokonca som sa sama pokúsila o vyjadrenie vlastných názorov a pozorovaní. Ale o čo všetko som vlastne prichádzala, som nemala najmenšieho tušenia. A som veľmi vďačná, že teraz to už viem. Predovšetkým tomu, ktorý ma k tomuto poznaniu tak trpezlivo a spoľahlivo priviedol. Bola to úžasná cesta. Pre oboch.

A práve toto miesto bolo jej začiatkom. Už len preto by bolo neodpustiteľné ho v rámci mojich cestopisateľských aktivít vynechať. Ale nielen preto. Bolo to vďačné miesto aj pre tých, ktorí presne vedeli, prečo sa štverajú cestičkou práve sem, ale aj pre tých, ktorí, podobne ako vtedy ja, mali potešenie už len z výhľadu a celkovej atmosféry. Užila som si túto prvú zástavku na našom celodennom ťažení.

V ten deň sme toho obehali ešte veľa. A koľko ešte potom. A práve jedna z vecí, ktoré mi otvorili cestu do nového sveta a vlastnej duši, bola skutočnosť, že kostolíky, ktoré sme navštevovali stáli na tých miestach celé storočia. Ľudská ruka ich síce menila, no vo svojej podstate ostávali rovnaké. Zatiaľ čo ja som sa menila priam im pred očami.

Tak len toľko k tomu, že máme byť opatrní pri vyslovovaní unáhlených uzáverov. Nikdy nevieme, čo má pre nás osud nachystané. Ale nesťažujem sa. Aspoň máme na čo spomínať...

Alexie
alexie@apsida.sk

Ďalšie články o Ducovom: Kostoly spod zeme

Za fotografie ďakujeme aj Romanovi:).