Injekcia pokoja (o kostolíku v Podolínci)

Nech sa tomu bránime ako chceme, súčasťou života každého z nás sa stal aj stres. Má rôzne podoby a číha na každého svojím spôsobom. Len jeho dôsledky bývajú veľmi podobné. Pre niekoho je spoľahlivým zdrojom práca, nasadenie, časové termíny, podmienky či kolektív v nej.

Stres sa s prehľadom zmocnil vzťahov, rodín, spoločenstva. Tlak okolia, verejnosti, nárokov. Obavy zo skúšok, uplatnenia, statusu, ohrozenie imidžu. Aj o holé prežitie, zabezpečenie základných potrieb a dôstojnú existenciu. Zakorenený všade a pre každého.

Aj mne sa stal dôverným spoločníkom. Bojujem s ním, aj som si na neho zvykla. Ale občas mám vzácnu príležitosť, spoznať tento fenomén aj z inej, trochu netradičnej a povesť mu naštrbujúcej skúsenosti. A to práve vo chvíľach, ktoré sú určené na zotavenie z jeho zničujúceho vplyvu a následkov.

Jednu z takýchto príležitostí mám v čerstvej pamäti. Túžobne očakávaná dovolenka priniesla so sebou všetko, na čo som sa tešila. Dokonca aj počasie prialo a tak nič nebránilo tomu, aby som z hlavy aspoň na týchto pár cenných chvíľ vypustila všetky starosti, strasti a trápenia, ktoré tak spoľahlivo živili nevyčerpateľný prameň zásob stresu pre celú moju osôbku.

Nevedela som si vybrať, čo skôr podniknúť, ktorej činnosti a zábave dať prednosť. Toľko aktivít sa mi ponúkalo, toľko možností. Niet divu, že človek chcel stihnúť všetko. Byť s každým a všade. Vyhovieť všetkým, aj sebe. Silné a úžasné vidiny na dosah ruky. Podvedome burcované vedomím, že podobné príležitosti sa opäť naskytnú za dlhé týždne, či skôr mesiace.  

Bola som taká nadšená. Pre všetko. Nevedela som si vybrať. Nechala som sa pohltiť nadšením. Potom sa však vidina začala pomaly rozplývať. A ja som si v istých chvíľach uvedomovala jednu zvláštnu skutočnosť, ktorá sa ku mne stále vracala, čo ako som sa snažila potlačiť jej existenciu.

Veľmi jednoducho povedané - začínala som byť unavená z oddychovania. Niečo mi chýbalo, nevedela som však prísť na to, čo presne to je. Rozjasnilo sa mi úplne nečakane.

Tie dni boli naplnené rôznymi činnosťami, ale to by sme museli zaprieť samých seba, aby medzi ne nepatrilo aj nejaké to obiehanie ponúk kostolíkov v blízkom okolí. No predsa len to bolo iné. Tieto výlety neboli útekom z bežného ruchu života, boli akousi súčasťou v slede aktivít v netradičnom rytme dovolenkových dní. Akoby sa zlievali v jedno. Akoby sa niečo strácalo....  A stále viac aj niečo chýbalo.

Pri jednej takejto návšteve kostolíka, či presnejšie kaplnky, v Podolínci mi však vlastné podvedomie ukázalo cestu. Bola som rozbehaná, uzimená z januárového počasia aj rozhorúčená zo všetkého toho diania okolo mňa. Bol to už tretí kostolík v rámci našich severských pochôdzok určených v rámci tejto dovolenky.

Ale len teraz, snáď vplyvom samotnej kaplnky a jej čara, ktoré sa mi prihováralo už z diaľky, umocnené jej blízkosťou, som urobila niečo, čo mi otvorilo oči, zrýchlilo srdce a spomalilo krok. Utiahla som sa do závetria jej múrov, dotkla sa ich a pomaly klesla na kolená. Na pár chvíľ som na nič nemyslela.

Nebolo to, ako keď v trápení a túžbe skloním hlavu v tichých prosbách. Nič som nežiadala, nič neriešila. Žiadne problémy, ako keď sa utiahnem do azylu storočí v kameni, žiadať, prosiť či ďakovať. No moje myšlienky nesmerovali ani k tomu, čo všetko ma ešte v tejto môj dovolenkový deň plný vzrušenia čaká. A vtedy som pochopila.

Nielen od trápení, ale aj prílišnej zábavy si treba občas oddýchnuť. Utiahnuť sa do úzadia a ostať na chvíľu len v tichu. Sám so sebou. To ticho bolo mojou najsilnejšou modlitbou. Prosbou aj poďakovaním.

Pripadala som si ako dieťa, ktoré sa rozhorúčené hrou utiahne do náručia matky, aby sa vydýchalo a odpočinulo si. Bolo to len pár minút. Len chvíľočka. A priniesla mi možno viac úľavy než celý týždeň „sladkého ničnerobenia.“

Alexie
alexie@apsida.sk

Ďalšie články o Podolínci: profil kostola