Malé zamyslenie k narodeninám Apsidy

Sťa najmladšie dieťa v rodine som nemala príležitosť vidieť, ako rastie a vyvíja sa drobné, bezbranné bábätko v malého človeka až k dospelosti. Zhodou okolností ani kamarátky nemali súrodencov, čo by neboli v približne našom veku. Ani po susedoch som nechodila opatrovať detičky, skôr som dôchodcom pomáhala s venčením psíkov. A tak moja prvá skúsenosť prišla až s narodením mojich synovcov a neterí. Bolo to vzrušujúce a plné prekvapivých poznaní. Krajšie, zvláštnejšie a náročnejšie, než som si kedy vôbec vedela predstaviť.

My dvaja sme však mali šancu byť súčasťou niečoho ešte pozoruhodnejšieho. Dostali sme totiž možnosť vidieť rásť, rozvíjať sa, robiť radosť aj starosti jedného dieťaťa a jednej webovej stránky súčasne a v priamom prenose. Bolo to v júli v roku 2008, keď svetlo sveta uzrela moja krásna neter, naša krstná dcérka Dominika. A zároveň aj "dieťa" nášho manželstva - naša Apsida. Kto sa pohorší nad týmto porovnaním, nech sa s tým vyrovná, ako chce. My máme v srdci obe. Obe nám naplnili život svojím spôsobom a stále mu rovnako dávajú zmysel. Obe boli rovnako vytúžené. Len s tým rozdielom, že pokým o zosobnení nádeje, z ktorej vzišlo malé krásne dievčatko, nám povedal jej braček, zrod jej „internetovej sesternice“ sme mali v rukách my sami. Tiež to chcelo rozhodnutie, odhodlanie, čas a prípravy, aby mohla prísť na svet.

Aké krehké bolo to miminko, čo sme o pár týždňov niesli na krst. Spokojne driemajúce v perinke, v bezpečnej náručí nás všetkých. Prvé neisté kroky, rúčka, čo sa nás nepustila. Trvalo ešte veľmi dlho, kým sme tú rúčku mali odvahu pustiť. Kým sme uverili, že už bude stáť aj sama. A ešte viac, kým sme prestali strážiť každý krok a obávať sa každého pohybu. Vydrží, zvládne to?

Aké neisté boli tie prvé dni po spustení našej stránky. Aká bola krehká, odkázaná úplne vo všetkom len na nás. Pár prvých profilov, čánkov, prvé zábery, prví návštevníci. Učila sa ona, učili sme sa my. Obavy pustiť ju z očí, aby nespadla :). Trvalo tiež veľmi čas, kým sme sa prestali tak úzkostne obávať. Vydrží, zvládne to?

Naše dievčatá rástli. Ani sme nestíhali sledovať ako rýchlo. Míľniky ich mladých životov. Prvý školský deň Dominiky, prvé okrúhle čísla zverejnených profilov na Apside. Keď sme krstili ju (aj s jej digitálnym tatom) v apside šámotského kostolíka, nebola už miminko. Predsa len sme potrebovali mať trochu istotu, že má budúcnosť. Dominika sa učila hrať na klavír, tancovala a vyhrávala medaily, Apsida mala „na svedomí“ ďalšie profily, podporu rôznych projektov, dve tlačené a jednu elektronickú knihu. Obe nás prekvapovali a na obe sme boli hrdí.

Úžasné dobrodružstvo a dar vidieť ich rásť. Čas plynúci v pokojnom duchu bežných dní, radostné úspechy, aj trápenia z drobných sklamaní. Keď dávate a zároveň dostávate tak veľa. Tak ako mám odložené škôlkárske výtvory darované krstnej mame z lásky, tak nikdy nezabudnem na silné okamihy, keď mi Apsida dala tak veľa. Keď sme prostredníctvom nej stretli mnoho milých, obetavých ľudí. Ako som hrdo stála v kaplnke sv. Dominika Savia v saleziánskom stredisku v Petržalke, na Prvom svätom prijímaní Dominiky, tak hrdo som stála v rovnakých priestoroch na výstave fotografií, ktorá by nikdy nevznikla, nebyť jej kamarátky Apsidy.

Možno sa ešte stále niekomu zdajú divné tieto slová, ale je to môj, náš pohľad. Ja len viem, že pred pár dňami od nás Dominika vyprosila požičať jeden zo starších fotoaparátov a doniesla ho späť so zábermi dvanástich kostolíkov. Neváhali zastaviť, prerušiť výlety, aby urobili čosi len preto, aby nám urobili radosť. Môže človek dostať niečo viac? Díky, segra, ďakujem Dominika.

Dominika má deväť rokov. Apsida tiež. Jednej roky dali vlastný rozum, druhej zmysluplnosť. Obom som vďačná. Za obe sa modlím. Dúfam že každé objatie, každý krížik na čelo a každé - Ľúbim Ťa - sú pre Dominiku dôkazom tejto vďaky a lásky. Teba, Apsida, to ostáva iba napísať.

A inak ako modlitbou si to predstaviť neviem...

Ďakujem, Bože za Apsidu

Ďakujem, Bože za všetky spoločné chvíle, radosť a nadšenie..aj za trápenie, stres a námahu, lebo mali zmysel...

Ďakujem, Bože za dar byť súčasťou jej príprav, vzniku a vývoja..

Ďakujem, Bože za všetko, čo skrze ňu poznávame my, aj ostatní...

Ďakujem, Bože za ľudí, priateľstvá, pomoc a ochotu, ktoré sa nám cez ňu dostávajú...

Ďakujem, Bože za ňu samotnú, za symbol a náplň nášho vzťahu...

Prosím, Bože za Apsidu

Prosím, Bože za požehnanie všetkej činnosti, snahy a výsledkov...

Prosím, Bože, nech prináša radosť, poznanie a hrdosť nám aj všetkým, ktorým vstúpi do

života...

Prosím, Bože, aby bola aj naďalej mostom k novým priateľstvám, odbornej pomoci a spolupráci...

Prosím, Bože daj nám možnosti zvládnuť jej fungovanie aj technicky a finančne..

Prosím, Bože nech ostane s nami a my s ňou...

Pre mnohých je Apsida len jedna z mnohých webových stránok, Dominika dievčatkom v dave. Ale každý sme jedineční. A ja som veľmi vďačná, že môžem vedieť, čím sú jedinečné ony. Nespája ich len rovnaký vek, ale predovšetkým to, že sú naše.

Všetko najlepšie Dominika! Všetko najlepšie Apsida!

Alexie