Prešovský výlet - deň prvý

Všetky fotky (26)

Na toto “prešovské trojdnie“ som sa tešila viac ako šteniatko na gumenú kosť. Tradične až do poslednej sekundy ohrozený výlet, bol skutočne zaslúžený. Po víkendovej rodinnej zástavke sme v pondelok nabrali východný kurz a až kdesi pri Košiciach som začínala veriť, že skutočne ideme. Konečne!

Košiciam sme zdvorilo zamávali, ale z autobusu sme sa vypotácali až v Prešove. Tá neistá chôdza však nebola spôsobená liehovým opojením, aby sme veci uviedli na správnu mieru. Pokorne zhrbené postavičky spôsobila skôr nevyhnutná batožina, takže sme sa jej obratom zbavili na vlakovej stanici.

Triezvi a sebavedomí sme svižne naskočili do vláčiku a za pár minút sme už z plných pľúc vdychovali výletnícke ovzdušie Kysaku. Veľa vody už pretieklo Hornádom, odkedy sme tu boli naposledy. Teraz sme boli vyzbrojení nielen skúsenosťami, ale aj technikou, ktorá sľubovala šance dostať rozložitý kostolík do jedného záberu aj bez potreby zrovnať okolité budovy so zemou.

Aj keď tieto záležitosti moja rozjarená dušička nie veľmi riešila. Chcelo to veľké úsilie trpezlivo čakať, kým sa predpoklady potvrdili. Ešte chvíľu som hrdinsky zavadzala, ale potom som milý kostolík nechala kostolíkom, aj zákonitého zákonitým a už aj pokukovala, kde sa dá vybehnúť mimo civilizáciu.

Do divokej prírody sme sa síce vydať nemohli, program dňa nepustil, ale vyšli sme aspoň ponad domy a trochu sa pokochali výhľadom. Usadila som sa na pník a zo stebiel trávy plietla podivné nezmysly. Neskrotná túžba spätosti s prírodou. No čas bol neúprosný a spojenie som musela prerušiť.

Kým som si ležérne cupitala dolu schodmi, faktov chtivá zložka našej dvojky odbehla na obecný úrad po prípadné úlovky. Zožala úspech a do vlaku sme nastupovali bohatší o hrubú publikáciu o obci.

V Prešove sme sa veľmi neohriali, hoci slniečko nezanedbávalo svoje jarné poslanie. Stihli sme akurát prejsť na autobusovú stanicu a už aj sme to šinuli do dedinky s malebným názvom - Žehňa. Kým som si vychutnala zložitú úvahu o podobnosti jej názvu tiež s nedávno navštívenou dedinkou Žehra, už sme aj zo zástavky mapovali okolie hľadajúc cieľ tejto časti výpravy. Podobne ako v Žehre, aj tu som sa držala mojej statnejšej a statočnejšej polovičky ako kliešť.

Kostolík sme našli rýchlo a ja som bola celkom rada, keď sme vkĺzli za bráničku v jeho blízkosti. Ani ako dieťa odchované pulzujúcim rytmom sídliska nedokážem úplne s chladnou hlavou znášať tie desiatky pohľadov celodenne postávajúceho obyvateľstva. Nerada vzbudzujem pozornosť už len tým, že som.

Kostolík však mal svoje čaro a zamestnal moje myšlienky až tak, že som si ani nevšimla, že sa k nám pridal pán farár, ktorý už očakával našu návštevu. Otvoril nám bráničku v obrannom múriku a mohli sme kostolík pozdraviť aj úplne bezprostredne.

Pri fotení a rozhovore sa obrúsila aj počiatočná opatrná nedôvera pána farára a i keď nás dopredu upozornil, že nám umožní vstup len do areálu, otvoril nám napokon aj samotný kostolík, za čo mu aj touto cestou ešte raz ďakujeme.

Debata neuviazla a kým sme kládli na pomyselné misky váh katolícke a evanjelické zvyklosti a prežívanie viery, čas pokročil tak, že sme už nestihli urobiť si širší okruh a museli sme sa vybrať späť na zástavku. Bohatší nielen o zábery na pamäťovej karte fotoaparátu, ale aj o riadne zemetrasenie v duši. Teraz som si nevšímala tmoliace sa skupinky. Nemohli zastrieť rodiace sa rozhodnutie postaviť sa kdesi medzi tie pochabé misky.

Autobus na ktorý sme nastúpili sa do Prešova vracal trochu inou trasou a tak som zmierovacie plány večných sporov na chvíľu odložila bokom. Počkalo to doteraz, počká ešte kým sa pokochám neznámym svetom.

V Prešove sme sa elegantne premiestnili na spoj smerom na Chmeľov. Tamojší kostolík, ktorý sme mali doteraz zdokumentovaný len vďaka orientačnému chaosu pána taxikára s pred pár rokov, si zaslúžil aj viac pozornosti. Vtedy sme smerovali do Chmeľovca, teraz bol jediným cieľom pozornosti práve Chmeľov. Žiadne vyskočenie z taxíka prakticky za jazdy.

Z toho množstva kostolíkov, čo sme už obehali, mám v hlave poriadny guláš, ale tieto mali vďaka svojím hradným vežičkám čestné miesto v mojej preťaženej pamäti. Skutočne pripomínali hrad alebo šachovú figúrku. Ako kostolná veža mi skutočne prišli trošku absurdné. Ale o to viac zaujímavé.

Kostolík nám prišla otvoriť pani kostolníčka, ktorá tiež už o nás vedela. Prišla s úsmevom a ospravedlnením, že ide rovno zo záhrady. Aj nás zamrzelo, že ju takto ťaháme od roboty, ale uistila nás, že prestávka ju celkom poteší. Nám bolo veru tiež potešením.

Keď sme si vychutnali interiér, vonku sme mapovali okolie, odkiaľ by sa dali urobiť vzdialenejšie zábery. Z jednej strany rovina, z druhej, kde sa črtali briežky zase hustá zástavba. Teta našu dilemu vyriešila rýchlo a účinne. Pozvala nás do svojej záhrady, ktorá sa za domom ťahala do mierneho kopca. Priamo s výhľadom na kostolík.

Taká ponuka sa neodmieta. Vybehla som z bráničky kostolíka a tento detail nespomínam len tak pre úplnosť. Za múrom kostola totiž parkovalo veľké auto s cisternou, ktoré som si predtým síce všimla, ale teraz ma ozrutná kabína tesne pred bránkou kostola mierne vykoľajila. Človek čaká za kostolnou bránkou všeličo, či skôr nič, rozhodne nie takýto kolos.

Ale bijúce srdiečko sa rýchlo upokojilo, keď nás hneď vo dvore dome pani kostolníčky privítal šialene sa tešiaci huňatý psík. Takému psiemu objatiu sa len tak niečo nevyrovná. Len ťažko som opúšťala to klbko vrtiacej sa srsti, ale misia musela byť naplnená. Vyštverali sme sa riadne vysoko, ale za ten svet na dlani to rozhodne stálo. Na chvíľu len my dvaja, statív, obloha a zelené nekonečno.

Nebyť toho, že ma ešte ťahalo za psíkom, neviem, akoby ma boli dostali späť. Rozlúčili sme sa a po trošku blúdení dedinkou sme sa opäť vracali do náručia prešovského prístavu. Deň pokročil, bolo treba myslieť aj na praktické záležitosti.

Na vlakovej stanici sme si vyzdvihli batožinu a šli pohľadať penzión, s pokojným vedomím, že je niekde v blízkosti. Skutočne bol a formality sme vybavili raz-dva. Síce sme mali za sebou a v nohách riadny kus sveta, duše ešte bažili po dobrodružstve.

Po bleskovom odpočinku sme vyrazili do ulíc. Ja poznávať, môj vyvolený spomínať. Po stopách študentských čias. Vedení nostalgiou, za vôňou internátnych dní. Ja, nezaťažená sladko horkastými spomienkami na slávu a prízraky univerzitnej budovy, som snorila viacej popri hrádzi, úplne nadchnutá hromadou dreva. Mne skutočne stačí málo k radosti.

Kým ešte slnko úplne nespravilo bodku za týmto mimoriadnym dňom, vybehli sme na kalváriu. Pozdraviť mesto, vzdať úctu svetu. Sadla som si na lavičku, hľadela do diaľky, striasla sa v chladnom podvečere a ďakovala Bohu, že môžem vidieť. Čo všetko mi v tomto dare, ktorý považujem za samozrejmý, dnes daroval! Súmrak hustol, a kým sme zišli opäť do prešovských ulíc bola už tma. Keby jej však nebolo, ako by sme sa ráno tešili novému dňu?

Hlavne, keď je výletnícky...

Alexie