Takmer opustená Magdalénka

Magdalénka - malý kostolík, stratený v lesoch nad dedinkou Rakovnica pri Rožňave. Pre odbornú verejnosť neskororománsky kostol, zasvätený svätej Márii Magdaléne. Pre nás ostatných - Magdalénka. A pre mňa útočisko a azyl.

Poloha, vzhľad, okolie  - každé samo o sebe by dokázalo zaútočiť na moju dušu plnou silou. A čo ešte, keď sa spoja dohromady. Už len samotná cesta k tejto tichej mučeníčke čias navnadí človeka na úplne iné myšlienky, než s akými sa po nej vydal.

Je to zvláštny les. V každom ročnom období čarovný. Akoby skrýval v sebe celý svet. Doliny aj pohoria, údolia plné života. Tichého a prostého. Ako je ona sama. Nemý, tichý, pokorný svedok. O čom všetkom by vedela vypovedať...

Vždy, keď prídem na toto miesto, keď zazriem kostolík, ktorý sa tak nečakane zjaví medzi stromami, nedokážem uhasiť dovtedy tlejúce vnútro. Je to taká beťárka, táto naša Magdalénka. Tak ako prvýkrát, aj potom zakaždým sa zjavila tak znenazdajky, až ju trochu podozrievam, že tam nestojí stále, ale že sa jednoducho zjaví, aby mohla takto svojsky prehovoriť k svojmu návštevníkovi.

Aj by som veru rozumela prečo. Magdalénka je ako dobrý spovedník. Ponúka priestor, pozornosť a je veľmi trpezlivý poslucháč. Nenalieha, nepresadzuje svoje domnienky, nechá v človeku dozrieť, čo práve potrebuje vyklíčiť.

A tak, v tejto slobode vlastnej mysle, som v tieni jej múrov prežila vždy čosi iné. Odovzdala som jej svoje trápenie, bolestí dní, ale i radosť z toho, že aspoň čosi z toho všetkého sa rozplynulo v modrej oblohe, zelenej tráve, v lístí pokojných stromov a hlavne v múroch dôvernosti tohto staručkého, dôstojného kostola.

Ale táto zatiaľ posledná návšteva bola trochu iná. Bola tam ako vždy. Pokojne čupiaca pod svahom. Tichá, skromná, sama. Ale iná. Tento pocit som však poznala. Zmes údivu, beznádeje a bolesti. Presne ako chvíle, keď som niekoho navštívila v nemocnici či po dlhšom čase jeho boja s bolesťou tela či duše.

Ten prvý pohľad, keď človek nedokáže zakryť svoje skutočné emócie. Stála tam ako zhrbená starenka, ktorá už prijala nadvládu času. Hlboké vrásky jej ešte viac rozryli statočne sa vzpierajúce múry. Akoby každú chvíľu mala prehrať tieto posledné záchvevy boja.

Nedokázala som udržať svoj pohľad. Nechcela som, aby musela vnímať aj môj vlastný strach. Obzrela som sa po okolí. Zelený svah, les a keď sa človek prizrel trochu bližšie, zazrel i stromčeky, ktoré neboli úplne typické pre takéto prostredie. Boli to jablone a čerešne. Iste ich tu bolo kedysi viacej. A nielen ich. Kde sú ovocné stromy, tam sú i záhrady, tam sú i ľudia. A kde sú ľudia a záhrady, tam je dedinka a v dedinke kostolík. Rukou som podvedome nahmatala múr za mojím chrbtom - aha, tu je! On je tu stále. Otočila som sa a usmiala. Keby tak vedel rozprávať.

Zrazu mi však jeho dôvera prišla ešte bližšia. Toto predsa poznám. Rovnaký a predsa iný príbeh. A nielen jeden.

Moja babička má deväťdesiatjeden rokov. Vychovala tri deti, ovdovela, keď boli ešte všetky veľmi malé, sama, v nedokončenom dome. Nikdy sa už nevydala, poznala len prácu-doma, či na poli. A keď deti odrástli, vypiplala ich deti.

Opustila ťažko dostavaný domček a celé desaťročia obetovala ďalším generáciám. Ešte aj pravnukov a pravnučky hojdala v kočíku, keď ho už nevládala tlačiť, ako kedysi so mnou. Bola tu pre nás všetkých. Vždy, všade, kedykoľvek. Brali sme to ako normálnu vec. Prirodzené a samozrejmé.

Čas plynul, deti v kočíku sa striedali, len babinka ostávala vždy tá istá. A všetci vedeli, že tam je. Bol to rušný život. Krik, smiech, radosti, starosti. Všetko okolo plynulo. Ale postupne bolo stále tichšie. Deti odrastali a odchádzali. Babinka bola staršia a slabšia. Teraz ona potrebovala pomoc. Ale ruch už stíchol. Ostala by sama, svedok čulých čias, tak potrebný a samozrejmý pre všetkých.

Ako Magdalénka. Aj ona bola srdcom osady. Aj okolo nej prúdil život. Aj ju potrebovali, aj ona pomáhala. Bola tu pre všetkých. A aj ona osamela. Domy sa rozpadli, záhrady zarástli. Ostalo ticho. Ako v tom tichu cítiť vietor, aj dážď šibe akoby silnejšie. Vrásky sa prehlbujú, múry praskajú.

Magdalénka, ako ti pomôcť? Kde nájsť tvoje vnúčatá, aby ti prišli povedať - ďakujeme. Kto ti teraz podá ruku, aby si nespadla pod ťarchou času?

Moja babinka dnes žije s nami. Sme taká srandovná rodinka. Mladý pár a babinka. Niekto nechápe, iný hľadá skryté úmysly. Ak by tomu niekto skutočne túžil prísť na koreň, nech skúsi prejsť lesnou cestičkou a nech zájde na miesto, kde kedysi bola osada. Nech sa prizrie statočnému, ale zmučenému kostolíku. Ticho postojí a dotkne sa jeho múrov. A možno pochopí...

Alexie