8. zastavenie - Ježiš napomína plačúce ženy

ARDOVO - kde niet už pre nás živej duše

Ardovo je jedna z dediniek, ktoré sa prepletajú našimi rodinnými dejinami, ale v ktorých dnes už nie je koho navštíviť. Jedine na cintoríne. Túto dedinku som síce „vyženila“, a preto nemám skutočné spomienky na jej obyvateľov, ale nie sú mi o to menej blízki. Aj my už chodíme niekam len sviečky zapaľovať.

Preto mám rada a je mi zároveň smutno pri ardovskom kostolíku. Plačem v tichosti. Zostáva už len ako nemý svedok rodinnej histórie i celej, pomaly sa vyľudňujúcej dedinky. Vždy keď je to možné, vedie naša cesta aj k nemu.

Nie vždy je jednoduché vyjadriť našu ľútosť. Čo ako je úprimná. Neraz v pozadí tragédie, choroby, straty blízkeho túžime pomôcť, ale nevieme ako. Nemáme istotu, či naše slová pomôžu alebo ešte viac prehĺbia bolesť.

Môj otec zomrel po ťažkej chorobe krátko po mojej maturite. Bola som stratená vo vlastných pocitoch. Z toho dňa si však pamätám jeden okamih. Išla som po ulici, keď som zrazu zazrela jednu z mojich bývalých spolužiačok ako celá zadychčaná beží oproti mne. Keď ku mne pribehla, silno ma objala. Aj keď nepadlo ani slovo, bolo povedané veľa. S odstupom času som na túto udalosť dosť často myslela.

Zvláštne, že to bola práve ona a jediná, kto v ten deň za mnou prišiel. Mala som veľa priateliek, s ktorými sme si boli o moc viac blízke, ale bola to ona kto prišiel. Raz som sa ich opatrne spýtala, prečo neprišli. Vraj nevedeli, čo mi povedať. Verím im. Ale obdivujem tú jedinú, ktorá sa proste rozbehla.

Prosím za odvahu rozbehnúť sa...