5. zastavenie - Šimon pomáha Ježišovi niesť kríž

DECHTICE, BELUJ a mnohé ďalšie, pri ktorých sme stretli našich Šimonov...

Vymenovať všetky kostolíky, kde sme sa stretli s ochotou a pomocou od ľudí, ktorých k tomu neviazala žiadna povinnosť ani osobný prospech, by zabralo veľmi veľa priestoru. Je úžasné, že pre ich množstvo ich nemôžem konkrétne menovať, aj keď ma to mrzí za každého z nich. Pomoc, čas, ochota, prijatie – to všetko sme dostávali a stále dostávame. Niekedy je to milým spestrením, uľahčením a občas skutočnou záchranou v nepredvídaných ťažkostiach.

Vo svojom okolí pozorujem, že ochota pomáhať druhým je v ľuďoch zvláštne zakorenená. Buď rastie bujaro, až nekontrolovateľne alebo nedokáže vyhnať ani krehké výhonky. Zlatá stredná cesta je veľmi vzácna. Tak sa ľudia chovajú a k takému chovaniu sú, žiaľ, často aj vyzývaní. Okázalé kampane žiadajúce, aby sme pomáhali za hranice svojich možností, slepo a bez rozmyslu. Niet divu, že v človeku nakoniec zvíťazí znechutenie a radšej nebude pomáhať vôbec.

Keby sa každý riadil zásadou - keď nezmením celý svet, tak na čo sa o niečo pokúšať, tak by úvod tohto zamyslenia znel rozhodne inak. Keď nepomôžem všetkým nadšencom a turistom na svete, tak načo strácať čas aj s týmito dvomi? Aj keď som si viac než istá, že sme neboli ani nebudeme jediní.

Nemôžeme pomôcť všetkým a vo všetkom. Ani zlomku tých, ktorým by sme chceli. Ale je kruté, keď táto skutočnosť v nás spôsobí, že nevidíme ani to, čo urobiť môžeme. Niektorí ľudia sa riadia tým, že oni pomoc nepotrebujú, neobťažujú a tak by sa mali chovať aj iní. My však nevieme, do akých dní sa prebúdzame. Ako sa, často i v sekunde, môžu otočiť naše životy. A slovo pomoc pre nás naberie úplne iný význam.

Bože, daruj mi silu prijať, čo zmeniť nemôžem, odvahu zmeniť, čo zmeniť môžem a múdrosť rozoznať jedno od druhého. (sv. Tomáš Akvinský)